Láska ako dar (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/laska-ako-dar-m4a?si=8840100dbb1d4816a3e4a3abb5e3e51a   zvuková verzia 

Všetci im hovorili, že ich príbeh lásky bol nainscenovaný v nebi. Že ich spojenie je osudové. Že sú dokonalým príkladom vzorného páru. A všetko tomu od začiatku nasvedčovalo. 

Peter pochádzal z podnikateľskej rodiny. Od ukončenia strednej školy sa aktívne zapojil do rodinného podnikania a zároveň študoval na vysokej škole. So svojou budúcou manželkou sa stretli na škole. Zuzana patrila medzi najlepších študentov. Navštevovali rovnakú fakultu aj rovnaký odbor. Zuzanu si nebolo možné nevšimnúť. Hoci  jej vystupovanie nebolo ničím provokatívne, ani zmyselné, minimálne polovica chlapcov ich ročníka boli do nej tajne zamilovaní. Vyžarovala z nej skromnosť, vyrovnanosť a tajomnosť. Štúdium jej išlo veľmi ľahko a tak vždy mala čas niekomu pomôcť, dokonca bola ochotná sa stretnúť so spolužiakmi po vyučovaní a vysvetliť im veci, ktorým nerozumeli. Po jednom takomto stretnutí sa Peter osmelil a ponúkol sa, že ju zo školy odvezie autom domov. Akosi prirodzene sa dohodli, že na druhý deň po ňu ráno zájde (keďže to aj tak mal cestou) a odvezie ju do školy.

      Zuzana žila iba s mamou, ale otec ju aj po rozvode rodičov bohato podporoval. Netrpela žiadnu núdzu o veci, ktoré jej spríjemňovali život. Nemusela hľadať žiadne brigády a tak študentský život venovala čisto iba sebe, škole a záľubám. Petra si na začiatku veľmi nevšímala. Na jej vkus bol pripekný a vedela, že tieto typy chlapcov sú v láske nestáli. Prežila pár krátkych známostí, ale z každého vzťahu napokon sama odišla. Opakovalo sa jej stále to isté. Na začiatku, kým ju chlapci nezískali, tak sa na ňu lepili ako včela na med, ale v okamihu, keď ich začala mať rada aj ona, vždy cítila, že ona je tá, čo ich má radšej a stále je to ona, čo musí vyvíjať aktivitu. Až to napokon vzdala a rozišla sa s nimi. Ani jeden z rozchodov jej nespôsobil vážnu duševnú ujmu a tak  len skonštatovala, že to neboli skutočné lásky, iba študentské zamilovania. 

S Petrom sa zbližovala veľmi opatrne. Na rozdiel od tých predchádzajúcich partnerov bolo jeho vystupovanie dospelejšie (aspoň ona to tak zhodnotila). Cítila sa v jeho spoločnosti príjemne a prirodzene, akoby sa poznali už dlhšie. Mali radi rovnaké veci, rovnaké filmy, hudbu a aj názory na život mali veľmi podobné. Po dvoch rokoch randenia,  ju Peter predstavil rodičom. Rodičia boli svojou budúcou nevestou nadšení. Hneď po ukončení vysokej školy sa zobrali. Rovno sa nasťahovali do bytu, ktorý dostali ako svadobný dar. Odcestovali na luxusnú svadobnú cestu. 

      Zuzana bola šťastná a hlavne nadšená z toho, že u Petra doposiaľ necítila, že by ju mal rád menej  ako ona jeho. Nepocítila, že by sa mu musela vnucovať, aby ho zaujala. Ich život sa javil ideálnym. 

Prvé menšie nedorozumenia a nervozita prišla, keď Peter párkrát išiel na stretnutia s klientmi. Otec sa pomaly a isto zbavoval záležitostí, ktoré súviseli s cestovaním a tak Peter musel absolvovať rokovania sám. Zuzana bola tak veľmi zvyknutá, že väčšinu voľného času trávili spolu, že jeho neprítomnosť jej začala prekážať a znovu sa vynorili jej strachy, že ju začne mať menej rád. Logicky sa síce snažila túto skutočnosti potlačiť (a nasilu si v spomienkach privolávala krásne roky, ktoré spolu prežili), a aj napriek tomu sa nijako nevedela tohto zlého pocitu zbaviť. Nie raz prišiel z rokovania unavený, možno trošku aj pod vplyvom alkoholu a vtedy bol najradšej, keď si mohol rovno ľahnúť a nič nerobiť. Pre Zuzanu to bolo hotové utrpenie. Celý čas sa tešila, že aspoň večer, ho bude mať pre seba a on si pokojne zaspal.

     Začali prvé hádky. Vyčítala mu, že v domácnosti už nič neurobí, že na všetko je sama, že ich byt mu slúži ako nocľaháreň a ona ako slúžka, ktorá mu zabezpečuje servis. 

... Som rovnako zamestnaná ako ty! Prečo ja mám ešte  okrem práce stíhať aj domácnosť a ty to berieš ako hotovú vec, že nič nemusíš? - Hlasno argumentovala, počas jednej  z ich, teraz už nie ojedinelej hádky.

... Zuzka, prosím ťa ukľudni sa. Ja si veľmi vážim, ako sa o všetko staráš, ale musíš uznať, že to trošku preháňaš. Vždy keď som doma, tak ti pomôžem navariť, cez víkend občas povysávam... - dobrosrdečne sa na ňu pozeral, akoby pohľad dokázal schladiť jej hnev.

... Však to ! Že občas! - prskala okolo seba, dochádzali jej argumenty. Naschvál si nevšímala pohľad, ktorým ju prosil, aby bolo všetko tak ako doposiaľ. Nerozumel tomu, prečo sa v priebehu niekoľkých týždňov ich ideálne spolužitie tak pokazilo.

... Dobre, skúsme to takto. Rozdeľme si povinnosti, aby nebolo všetko iba na tebe a obaja budeme robiť, to na čom sa dohodneme. Môže byť? - úsmev mu krášlil tvár a ona sa pod jeho vplyvom začala upokojovať. Dohodli sa a niekoľko dní všetko fungovalo. 

Samozrejme, nič netrvá večne. Vynášanie smetí pripadlo na neho. Vždy, keď sa vrecúško s odpadom naplnilo, vyložili ho pred dvere a cestou von, ho vyhodili do kontajnera. A práve toto smetie sa stalo príčinou ďalšej hádky. Peter, keď ráno odchádzal do práce, si vôbec nevšimol pri dverách vrecko a tak ho tam nechal. Zuzana to kvôli jednému dňu nechala tak. Ale keď ani na druhý a už vôbec nie na tretí deň to smetie nezmizlo,  Zuzanin stav sa dal pokojne diagnostikovať, ako záchvat šialenstva. Ani poriadne nevstúpil do bytu, keď spustila:

... Tááák... len toľko k našej dohode! Prešlo len pár dní a ty už na to kašleš! - Bola červená v tvári a prudko dýchala. 

... Načo kašlem? - Bleskovo premýšľal, ktorú dohodu nesplnil, ale nič mu neprichádzalo na rozum, čo by bolo dôvodom toľkého hnevu. Vedel, že svojou neschopnosťou prísť na to čo neurobil, len zhorší jej hnev, ale mal doslova "okno".

... Tri dni! Tri dni, stojí smetie za dverami a ty nič!!! - vystrela pred ním tri prsty a rázne mávala pred jeho očami. Pred jeho vnútorným zrakom sa okamžite objavilo vrecko, ktoré síce zaregistroval, ale... ani nevedel prečo ho nezobral. Ráno si ho nikdy nevšimol a poobede, keď sa vrátil, sa mu už zdalo zbytočné behať späť dole.

... Ok, idem ich zniesť dole, len sa už ukľudni. To fakt si kvôli smetiam pokazíme deň? - Znovu si obúval na nohy topánky, keď počul ako hovorí ďalej:

... Tu nejde o to smetie!!! Tu ide o princíp, že sme sa na niečom dohodli a ty to nedodržiavaš!

Nereagoval, vyšiel z bytu. Privolal výťah a dumal. "Čo sa to s nami deje? Ja takto žiť nechcem. Princíp. Smetie... ." Bol už unavený z posledných mesiacov ich spoločného fungovania. Nič, len neustále overovanie si, či na niečo nezabudol, len aby sa znovu nenahnevala.  Z práce aj zo služobiek sa ponáhľal domov, aby bolo všetko v poriadku. Pristihol sa, že ani nemá veľmi chuť ísť domov a keby sa nehanbil, odišiel by na pár dní k rodičom. "Keď niekomu poviem, že sme sa pohádali kvôli smetiam..." Nasilu sa usmial a neveriaco pokrútil hlavou. 

💟💟💟💟💟💟💟💟💟💟💟💟

Lásku, ktorú od partnerov dostávame, nie je vec samozrejmá. Skôr je výnimkou a keď už sme požehnaní, že sme takýto dar získali, máme sa o neho starať a chrániť ho.

Pri podobných "dôležitých" manželských "problémoch" sa tento dar lásky začne nenápadne, v tichosti míňať a my ani nezbadáme kedy  a z tohto daru ostane len spomienka. 

Premrhali sme túto vzácnosť vďaka malichernostiam, princípom, sebeckosti, pravidlám. Vďaka vlastnej dôležitosti, márnivosti a pýche. 

Ak žijete vo vzťahu, kde ten dar ešte máte, zo srdca vám prajem, aby ste si ho uchránili do konca vašich životov.

Ak ste ho premrhali a teraz sa v duchu pýtate, čo sa to s vašim vzťahom porobilo, čo sa to s partnerom porobilo, kde sa to celé pokazilo, tak verte, že ste si dostatočne nevážili a necenili tento dar. 

A teraz nehovorím o zamilovanosti, ale o dare partnerskej lásky. Partneri, ktorí túto lásku medzi sebou cítia a kultivujú, by sa nikdy na podobnej "dôležitej" veci nepohádali. Dovolím si tvrdiť, že vo vzťahu, kde láska funguje, nie sú potrebné dohody a pravidlá, nie sú potrebné kompromisy. 

Už len zo samotnej definície lásky (ako to vnímam ja), že láska je úplné bezpodmienečné prijatie toho druhého taký ako je, úcta a rešpekt k tomu kým je, mi vychádza, že obaja partneri v takomto nastavení robia pre toho druhého všetko prirodzene a bezpodmienečne.

Viem si predstaviť, čo všetko vám po prečítaní posledných slov beží v hlave. A viem aj to, že sme ešte mnohí v područí našich nastavení, strachov a presvedčení.

Iba taká malá pomôcka. Ak sa nabudúce s partnerom dostanete do výmeny názorov, skúste si  položiť v duchu otázku.... NEMÍŇAME práve teraz z nášho daru?