Darčeky (príbeh)
Sedela v kresle a s neprítomným úsmevom pozorovala syna s manželom, ako rozbaľujú vianočné darčeky. Vedela, že ona si pod stromčekom nič nenájde. Nemala chuť tohoto roku nič pre seba kupovať.
Zatúlala sa v spomienkach na krásne a vzrušujúce vianočné zážitky z detstva. Pochádzala zo štyroch detí a tak pod stromčekom bola vždy (pre ňu) veľká kopa spoločných darčekov, zabalených v krásnych farebných baliacich papieroch. Celý dom voňal vyprážaným mäsom, vanilkovými koláčmi, klinčekmi... Aj teraz sa jej zbiehali slinky na vanilkové rožteky. Každý rok s mladšími súrodencami tajne vyjedali salónky z obalov a prázdne "pozlátka" opatrne formovali do pôvodného tvaru, aby si rodičia nevšimli, že sú prázdne. O niekoľko rokov neskôr jej došlo, že rodičia o ich nezbednostiach vedeli, ale nikdy im nič nepovedali. Na konci základnej školy sa súrodenci, zo spoločne ušetrených peňazí poskladali na spoločný darček pre rodičov. A tak veľká kopa spoločných darčekov sa ešte zväčšila.
Sledovala, ako sa obaja hodnotia v nových pulóvroch, ktoré im uplietla na lyžovanie a smejú sa na "mikulášovských" ponožkách, navlečených namiesto nôh, na rukách. Obaja sa ako na povel naklonili k nej a z oboch strán jej "vylepili" pusu.
... Ďakujeme mamina .... ááá niekto sa nám tu rozcitlivel ... - manžel ju pobozkal na líce ešte raz a usmial sa. Pár kvapiek sĺz jej vypadli z očí, ale neprestala sa usmievať. Milovala ich oboch a cítila, že aj oni ju majú radi. Len čas Vianoc jej do srdca z neznámeho dôvodu zasieval clivotu. Opakovalo sa to posledné tri - štyri roky pravidelne.
Ako tradične, prvý vianočný sviatok navštevovali rodiny starých rodičov, kde si navzájom vymenili symbolické vianočné darčeky.
... A pochváľte sa, čo pekného vám Ježiško priniesol. - Dobre naladená manželová mama pri poháriku likéra položila otázku.
... Ja som dostal novú lyžiarsku výstroj. - Synovi oči žiarili nadšením. .... Ocino ako vždy ponožky a penu na holenie, mamina nám uplietla suprové pulóvre ... jooo a ešte knihy - Práve si pchal do úst koláč, ale stihol zreferovať. Nálada bola veľmi príjemná, všetci sa usmievali, chutnali čo najviac dobrôt a chválili jedinečnosť svokrinho talentu. Nikto si nevšimol, že ju znovu premkla clivota. Nasilu udržiavala úsmev na tvári. Nechcela byť malicherná, že nikto sa nespýtal,čo dostala ona, že nikomu vôbec nevadí, že všetci si pod stromčekom niečo našli, len ona nie. Boli naučení, že o ňu sa starať netreba. Že ona si kúpi presne to, čo bude chcieť, alebo potrebovať. Tohto roku ich viacmenej chcela vyskúšať, či si to vôbec všimnú. V kútiku duše dúfala, že budú natoľko pozorní, že si to všimnú. Keď sa tak nestalo, predĺžila im čas do návštevy starých rodičov. A nič. Nevedela čo s tým.
Domov sa vrátili tesne pred pol nocou. Boli unavení a hlavne prejedení a tak zanedlho všetci traja skončili v posteliach. Bola posledná, ako vždy, ktorá pozhasínala svetlá, skontrolovala, či sú vchodové dvere zavreté a šla si ľahnúť. Na manželovej strane postele nočná lampička už nesvietila. Bol otočený chrbtom k nej a tak vedela, že je unavený a veľmi rýchlo zaspí, keď sa tak už nestalo. Čo najopatrnejšie vliezla pod paplón, aby ho nezobudila.
Druhý vianočný sviatok sa vždy niesol v atmosfére totálnej lenivosti. Pozeranie rozprávok a romantických filmov s vianočnou tématikou, dojedanie zvyškov a nabalených dobrôt od rodiny, popíjanie vianočného punču. Nevedela veľmi spať a tak už pred siedmou vstala a v kuchyni si navarila kávu. Zababušená do županu, držiac oboma rukami šálku, hľadela na zobúdzajúce sa sídlisko. V málo ktorom okne sa svietilo. Tak ako už roky, tak ani tohoto roku nebol na Vianoce sneh. Ilúziu zasneženej krajiny vytvorila priehľadnými nálepkami na okne. Zrazu ju odzadu objali ruky okolo krku.
... Hmmmm... tá káva dobre vonia.... dobré ránko . - Manžel ju pobozkal na líce a odišiel si postaviť vodu na tú svoju. S pariacim sa mokom si prisadol k nej. Práve si chcel usrknúť z kávy, keď zbadal jej tvár.
... Stalo sa niečo? - Mala začervenané, zvlhnuté oči. Ani si to neuvedomila.
... Nie nič. - Nahodila úsmev a sklopila oči ku káve.
Počas týchto sviatkov si uvedomila, že za všetko si je zodpovedná sama. Nemôže nikomu nič vyčítať. Naučila ich správať sa k nej tak, ako sa správali. "Pracovala" na tom roky a zrazu od nich očakáva, že sami od seba prídu nato, že jej to už tak nevyhovuje.
... A predsa... - Prekvapila ho nečakanou reakciou. Spozornel. Jej oči sa akoby mávnutím čarovného prútika vysušili.
... A predsa? Teda stalo sa niečo?
... Áno. Chcem od dnes zmenu v našej rodine. Prišla som na to, že aj ja chcem dostávať darčeky. Že si ich už nechcem kupovať sama. Že aj ja chcem byť prekvapená a vzrušená, kým darček rozbalím, čo ma tam čaká. Bolo mi veľmi smutno tieto vianoce....
Ani nevedela ako, ocitla sa na manželových kolenách, ktorý ju silno objal.
... Ty moje hlúpe dievčatko. S najväčšou radosťou ti darčeky budem kupovať.....
💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢
Zvyky sú v každej rodine nastavené rôzne.
Niekto pod darčekom rozumie niečo veľmi drahé, cenné a okázalé, výnimočné (a pritom to môže neskôr stáť bez povšimnutia v skrini, v zásuvke).
Niekto kúpi niečo v zľave, lebo je to výhodné, praktické.
Niekto si dá záležať pri výbere, aby vyhovel záľubám obdarovaného.
Niekto kupuje pravidelne ponožky, spodné prádlo ... však aj tak je to potrebné.
Alebo, ako manželka z príbehu, si kupovala darčeky sama, lebo sama vedela, čo sa jej páči, čo potrebuje a čo ju poteší.
To všetko je v úplnom poriadku do momentu, keď sa obdarovaný začne cítiť smutne.
Žijeme veľmi konzumný život a dosť výrazne sme zameraní na materiálne veci. Ich hromadením si prepchávame domácnosť zbytočnosťami, ktoré často krát nikdy viac nevidíme, iba v deň, keď sme to dostali. Hlavne, že to máme! Poličky a skrinky sa nám prepĺňajú vecami, lebo nám je ich ľúto (alebo niekedy nemáme odvahu - však možno je to darček od svokry) vyhodiť, alebo podarovať, komu by sa zišli.
Darček, dar je symbolické vyjadrenie nášho záujmu o toho druhého a nikdy nemá nahrádzať nás samých. My a vzájomná spoločnosť blízkych ľudí, je najväčším darom, ktorý si môžeme medzi sebou odovzdať a ten darček má byť len tou povestnou čerešničkou na torte.
Je jedna úžasná pravda, že z materiálnych darov sa nikdy nevieme radovať veľmi dlho. Nadšenie a radosť trvá vo chvíli, keď zistíme, čo tým darčekom je, ale za pár dní toto nadšenie úplne opadne. Štastní z darčekov vieme byť len pár dní. Naozaj šťastní sme z existencie ľudí, ktorí nám ten darček dali.
Manželka v príbehu, žila príjemný manželský život, ktorý roky fungoval tak ako fungoval. Boli nastavené zvyky, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nastavila ona sama. Ale po rokoch si uvedomila, že aj ona chce cítiť radosť z obdarovania, z prekvapenia a pocitu, že na ňu jej blízky mysleli, keď darček vyberali. Našťastie neostala v "súkromnom" smútku, nezačala sa vnútorne umárať nekonečnými výčitkami smerom na manžela a syna, že sa nedovtípia, po čom túži, ale zvolila najrozumnejšiu taktiku a povedala, ako to cíti, ako to má a ako to túži v budúcnosti prežívať.
A tak jednoduché to je, bolo a bude.
Nebojme sa hovoriť otvorene o tom, čo nás trápi a prečo, ako by sme to chceli zmeniť a prečo.
(Toto pravidlo platí vo všetkých sférach nášho života.)
Darujme v prvom rade našu lásku, rešpekt, pozornosť a čas.
💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗💗
Komentáre
Zverejnenie komentára