A čo chceš? (príbeh)
... Prečo sa spoliehaš na Boha?
... Tak kto mi už pomôže, keď nie on?
... A prečo by mal? Čo si doposiaľ so svojim životom robil? Prečo svoju zodpovednosť teraz presúvaš na neho?
... Lebo už neviem ako ďalej.
... A on to bude vedieť?
... Však ON vie všetko.
... Áno, ale ty máš slobodnú voľbu na to, aby si sám rozhodol čo chceš zažívať. On to za teba nerozhodne. Ako si predstavuješ jeho pomoc? Čo by mal pre teba urobiť?
... Mohol by ma zbaviť mojej choroby...
... A ty prečo preto nerobíš nič?
... Keď by som nebol chorý, vládal by som robiť, mal by som robotu, peniaze, mohol by som znovu normálne žiť.
... Ale čo preto urobíš, aby si nebol chorý? Vieš ako si sa k chorobe dopracoval? Myslíš si, že keď ti Boh odoberie chorobu, tak už bude všetko v poriadku?
... Už by som nezačal piť...
... A teraz prečo neprestaneš?
... Lebo som chorý, moje telo je slabé, nemám prácu, nič ma nebaví. Nevidím v tom zmysel. Ani ja, ani doktori ma už nezachránia.
... Takže si sa rozhodol upiť sa k smrti, rozhodol si sa správať nezodpovedne a svoj kúsok súdnosti, ktorý ti ešte ostal, utápaš v alkohole. Prečo sa potom vlastne modlíš k Bohu, keď si to už vzdal? Rozhodnutie si už predsa priniesol...
... Ale ja nechcem ešte zomrieť, nie som taký starý !!!
... A toto si si kedy uvedomil? A prečo vlastne chceš ešte na tomto svete byť? Čo ťa tu drží? Iba vek?
... Však mám deti, ženu, vnúčatá...
... Hm... a oni všetci sa tu vyskytli práve teraz? Doposiaľ tu neboli?
... Boli ...
... A ty si bol kde? V krčme? Vtedy ti nechýbali? Vtedy si si bol vedomý, že tu budú stále pre teba, že keď ty náhodou budeš chvíľu triezvy, tak oni ťa s láskou obkolesia a budú šťastní z takého úžasného manžela, otca a starého otca.
... Už prestaň !!! Už doooooosť!!!
Chlap si chytil hlavu do oboch rúk a snažil sa umlčať nemilosrdného vnútorného sudcu. Bolestivo sa schúlil do kĺbka a bez sĺz plakal.
... Koho teraz oplakávaš? Koho teraz ľutuješ? Svoju rodinu? Alebo nebodaj seba?
Sudca neprestával, zabáral do neho nôž výčitiek stále hlbšie.
... Čo mám robiť ??? - Zúfalo skríkol, aby ho už konečne prehlušil a zastavil.
... A čo chceš?
... Chcem to všetko vrátiť, chcem byť zase normálny otec, manžel...
... A si ochotný preto niečo robiť? Ale upozorňujem ťa, že to nebude ľahké. Ale na druhej strane ti viem sľúbiť, že keď vytrváš, s výsledkom budeš spokojný.
💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢
Žijeme si svoje životy, niektorí máme ciele, vízie, sny, niektorí sa necháme unášať vírom života a netušíme, kam nás to vedie, poniektorí sa stále snažíme a stále zlyháme, poniektorí aj dosiahneme čo sme si naplánovali, ale v konečnom dôsledku nie sme šťastní. Ale našťastie, je medzi nami už nemálo takých, ktorí už objavili (alebo sa k tomu blížia), ako sa dá žiť život v rovnováhe so svojou dušou a projekciou nás samých v tejto realite.
Rada sa rozhliadam okolo seba, počúvam ľudí o čom sa tak zvyknú rozprávať, čo ich trápi, čo riešia. Sledujem ich tváre, celkový postoj, vyžarovanie. Spôsob komunikácie. Niekedy ani nemusia hovoriť. Pozorujem ich, ako stoja v rade v obchode, na pošte, sledujem komunikáciu predavač - zákazník, náhodné stretnutie ľudí na ulici ....
Je to zaujímavý poznatok, ako len z tichého pozorovania vieme veľa o človeku povedať. Nemusíme byť žiadni duchovní "borci", aby sme u drvivej väčšiny hneď vedeli, že ich život nie je tým, čím by chceli aby bol. Oči pohasnuté, pokožka na nás pôsobí šedivo, nevzpriamený postoj tela. Keď k tomu ešte začujeme, aké slová z nich vychádzajú, vtedy už jednoznačne môžeme vedieť, že je to celé tak trochu kdesi stratené.
Veľmi sa zabávam, že doposiaľ "neveriaci" človek, spomína Boha v každej druhej vete, ako ... už sa spolieham len na Boha.... Boh-vie prečo sa mi to deje? .... verím, že mi toho Boh už viac nenadelí ... modlím sa každý deň k Bohu....
Aj ten najväčší "Neznaboh" vo chvíľach beznádeje, zúfalstva, strachu, bolesti sa začne podvedome obracať s prosbami o pomoc na Boha. Nemuseli sme byť v živote ani raz v kostole, nemuseli ani raz premýšľať o Ňom, alebo všemocnom Vesmíre, nemuseli nikdy riešiť duchovno, ale práve v čase najväčšej bezradnosti, podvedome hľadáme to, čo nás stvorilo, to,čo nás tvorí, to, čím v skutočnosti sme.
Tú Božiu, vesmírnu, univerzálnu iskru máme všetci v sebe - je to naša duša, naše bytie. Modliť sa k Bohu, znamená nájsť v sebe múdrosť, ktorá nás definuje. Tým, že prosby smerujeme kdesi mimo nás, kdesi "do neba" uznávame svoju oddelenosť. A tá je príčinou nespokojnosti s našimi životmi. V dôsledku nespokojnosti, nechávame aby nás ovplyvňovalo naše okolie a cez všetko to vnímané, sa definujeme aj my sami. Namiesto toho, aby sme sa stíšili, začali kontrolovať myšlienky, uvedomovali si, čo s nimi vieme robiť a hlavne uvedomili, že myšlienky nie sme my, ale sú len výtvorom ega. A práve nekontrolované ego je vždy príčinou našej nespokojnosti. Jeho úlohou je nás neustále burcovať, hnať, nútiť nás súťažiť, nedovolí nám prehrávať, núti nás mať pocit nedostatku a keď vo všetkom tomto neuspejeme, tak sa následne cítime zle, menejcenne, nehodnotní.
Ak sme došli v našich životoch do bodu, kedy fakt nevieme ako ďalej, ale ešte stále máme chuť žiť, vtedy je ten najlepší čas na zmenu a vtedy máme aj tú najväčšiu motiváciu ju urobiť a snáď aj vytrvať. Osobne si myslím, že kto raz prežije, aká ľahkosť a sloboda prichádza do našich životov, keď si uvedomíme kým sme, tak tento stav nebudeme chcieť opustiť. Môže sa stať že na chvíľu sa vrátime k pôvodnému spôsobu života, ale vždy nás to bude lákať do tejto slobody.
Nájsť rovnováhu v tom, čo chce naša duša a čo chceme my dosiahnuť cez naše konanie. Plán našej duše nie je nič zložité. Chce sa zažívať v našich telách jednoducho, bez zbytočných komplikácií a chce, aby sme začali žiť vedomý život v radosti. To, čo my zatiaľ v našich telách "pod taktovkou" nášho ega "vyvádzame" má za následok oddelenosť a následný nesúlad a smútok.
Držím nám prsty, aby sme tí, čo túžime žiť s ľahkosťou, v rovnováhe, vo vedomí, že vieme kým sme, aby sa nám to dialo, aby sme prežívali radosť v našich životoch čo najčastejšie.
Komentáre
Zverejnenie komentára