Počítanie rokov (zamyslenie)

     

 Počítanie rokov, ktorých sme sa dožili môže byť pre mnohých z nás celkom frustrujúce.

      Akosi automaticky berieme, že keď má dieťa jeden rok, už by malo začať chodiť (ak sa to náhodou nedeje, tak okamžite prepadáme panike, bežíme k lekárom), ak má dieťa dva a nedokáže existovať bez plienky, mamičky majú tendenciu veci veľmi nezverejňovať, aby ich potomok nebol stredobodom pozornosti a náhodou nebolo na neho pozerané ľútostivo (...chúďa ...ale však sa nebojte, ono to raz príde ... zatiahnu falošne pozorovatelia, mysliac si veci, ktoré by mamička nie veľmi rada počula). A tak to ide ďalej.

      Každý rok nášho života je akousi hranicou, po ktorú máme niečo dokázať a zvládnuť a úplne najlepšie by bolo, keby sme to stihli ešte s veeeeľkou rezervou, nech zaujmeme a boli sme objektom závisti a obdivu. 

      V puberte často počujeme či už máme priateľa - priateľku a keď sa tak dlhšie nedeje, znovu prichádzajú veľavýznamné pohľady, zdvíhanie obočia, jemné potáčanie hláv, šuškanda. Nedajbože, že má žena okolo tridsiatky a nikoho nemala, tam už prídu aj upozornenia .. však biologické hodiny... však len preberaj až preberieš ... nezvýšia ti slobodní mládenci....  Tridsiatničky potom mnohokrát upustia od svojich nárokov, predstáv a pritakajú na prvú vhodnú ponuku, ktorá možno ani vzdialene nepripomína ich ideál. Tie sebavedomejšie a samostatnejšie sa presvedčia, že im je dobre aj tak, slobodnými. 

      V štyridsiatke sú tiež určité hranice, ktoré by sme nemali prekračovať, pretože tu to začína "cúvať". Kým do tridsiatky máme vždy niečo do určitého veku stihnúť a čím viac si dovoliť, po štyridsiatke by sme si už kopec vecí dovoliť nemali, lebo sa to nepatrí, nehodí, dokonca je to smiešne. Ešte do päťdesiatky je tolerované občas čosi "detinské" vystrájať, ale po päťdesiatke! Tststs .....

      Možno ste sa pousmiali, že je to všetko riadna konina. Na moje počudovanie vôbec nie je raritou, že si vypočujem poznámky tipu .... ale toto sa už na jeho (jej) vek nepatrí ... mala by sa zamyslieť, však už nie je mladica ... však sa na ňu pozri, je úplne na smiech ako sa chová ... toto si môže dovoliť len mladý človek ... preboha! to nemá doma zrkadlo? .... pozri ho! na starého capa! ... Tých zhrozených prehlásení je množstvo.

     Jeden veľký "prúser" je, že si týchto vecí všímame len preto, že z nášho uhla pohľadu (my presne vieme, čo sa v ktorom veku patrí, môže a robí) sa TIETO veci predsa nemajú diať! Keďže my sa toho striktne držíme a hladkáme sa po pleci, ako sme to na parádu dali, neznesieme, že tí druhí si dovolili niečo také "samozrejmé" nerobiť! A ešte si to aj užívajú! A naše zhrozené a veľavravné pohľady náležite ignorujú! (To už je fakt potom minimálne na porážku.)

      Úplne najlepšie sú zhrozené hodnotenia párov, čo sa týka veku. Ešte ako tak sa tolerujú páry, kde je starší muž a mladšia žena (ale aj tam by nemali byť nejaké vysoké čísla po odpočítaní, lebo čo je veľa to je veľa). Ale úplná bomba vybuchne, keď si žena "zaobstará"  oveľa mladšieho priateľa. Spoločensky akceptovateľná tolerancia do päť rokov je brutálne pošliapaná, keď rozdiely narastajú. Čím vyššie čísla, tým viac krútení hláv, tým viac odsudzovania, zosmiešňovania a spravodlivého pohoršovania sa. 

      Vek je fakt len číslo.

      Keby sme si to všetci uvedomili (našťastie sa už v tomto povedomie ľudí jemne upravuje), ale nie len ohľadom seba, ale aj ohľadom tých druhých, koľko uvoľnenosti a slobody by sme si navzájom poskytli. (Nechcem tým popierať morálne hodnoty.) Však len si predstavme, nikto by neriešil, že prvý zub nám vyšiel dávno po prvom roku, že sme začali rozprávať až v štyroch rokoch, že je jedno, kedy si nájdeme svojho partnera, alebo nie, že je jedno čo si na seba oblečieme, pretože sa v tom cítime dobre a nemusíme sa hodnotiť cez úvahy, čo povedia ľudia, že je jedno aký účes si zvolíme......

       A jedinými limitmi by sme si boli len my sami, naše telá, naše názory, náš vkus, naša chuť a energia. Neboli by roky - čísla, ktoré nám svietia ako maják,...  POZOR! , v tomto veku sa to už nehodí (alebo ešte nie).

      Tí čo najviac odsudzujú (mám také podozrenie), že niekde v kútiku duše majú malinkú závisť, že iní si dovolia ísť proti zaužívaným dogmám a oni sami sebe nedovolia ísť do podobného uvolnenia (rizika), lebo im až príliš záleží na názore okolia , namiesto toho, aby si dovolili žiť v radosti.

      Zo srdca nám všetkým prajem, zabudnime na vek. Ak nám je naše telo, chuť do života, naša energia nápomocné, robme to, po čom naše srdce túži. Iba vtedy, keď si dovolíme nemať obmedzenia, iba vtedy sa naše životy naplnia radosťou. Neklaďme si podmienky a prekážky, choďme do toho! My sami si určujme, čo si môžeme a nemôžeme dovoliť. Ak to tak cítime  a túžime po tom (a nehanbíme sa  - ak áno, tak skúšajte pomalšie, lebo sa aj tak dobre nebudete cítiť), tak si to dovoľme! 

Mám okolo seba šesťdesiatničky a viac, ktoré tým, že sa radi smejú, konvencie zahodili za hlavu, vyzerajú niekedy aj o dvadsať rokov mladšie. 

Ako sa spieva ... zahoď starosti, zahoď svoje starosti .... pozri aký je, krásny deň ....

💃💃💃💃💃💃💃💃💃💃💃