"Pánom" sa stávaš vtedy, keď sa zavďačíš sebe, tí druhí nie sú podstatní (zamyslenie)

 

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/zav-a-i-sa-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

 

Často si vzdychneme: „Ľuďom sa proste nezavďačíš.“ Smutne si uvedomíme, že akákoľvek naša snaha často vyjde navnivoč.

Čo nás ženie, čo nás núti, prečo to chceme, prečo to robíme? Čo chceme komu dokázať, kým sa chceme stať?

Stále vonku hľadáme vlastnú hodnotu. Stále žobreme o uznanie okolia.  Potvrdenie, že za niečo stojíme.

Nič nikdy vonku nenájdeme, kým to nemáme aj vo svojom vnútri!

Kým nezačneme mať radi seba samých, neprijmeme, že sme dokonalí presne takí, akí sme, aj so všetkými „chybami“ a „nedokonalosťami“, nikdy skutočne  neuveríme kladnému hodnoteniu, aj keby nám to celý svet hovoril. Vždy nájdeme to ALE... vždy v nás bude pochybnosť.

Až keď budeme vedieť KTO sme, až vtedy to uvidíme aj v tom druhom. Potom už nebude potrebné robiť veci tak, aby sme sa „zavďačili“. Budeme samých seba prezentovať v PRAVDE, budeme žiť, hovoriť a konať v súlade s tým, kým sme.

____________

Tým, že sa snažíme druhým „zavďačiť“, je to pomýlené videnie hodnoty seba a druhých. Tých druhých sme postavili do pozície „vládcu“ alebo „sudcu„. Im sme dali „právomoc“ určiť ako sa máme cítiť, ako sa máme na seba pozerať. Prečo? V čom sú tí druhí viac ako my?  Prečo im dávame takú moc, aby rozhodli, čo si môžeme dovoliť o sebe myslieť? Čoho sa bojíme? Prečo sa podceňujeme?

Ak si uvedomíme kým sme, budeme vedieť, že pomáhať druhým je potrebné vtedy,  keď sme o to požiadaní. (Nie vtedy, keď my rozhodneme, že tú pomoc potrebujú, lebo by to inak nezvládli. Pritom práve možno touto skúškou potrebovali prejsť, aby sa niečo naučili.). Keď pomáhame sami od seba, nečakajme, že budeme vždy pochválení. Druhá strana to môže pochopiť aj ako nanucovanie alebo násilie. Niečo podobné a možno ešte horšie sa stane, keď „chceme niekomu dobre“.  (Ale je to len náš uhol pohľadu a následne máme očakávanie, že nám za to poďakujú. Prd, vtedy len nastane sklamanie.)

Staňme sa „pánmi“ a zavďačme sa len sami sebe!

Vždy sledujme, čo je dobré pre nás, ako si môžeme pomôcť, konajme v súlade s našimi dobrými pocitmi, majme na sebe radi aj tú najmenšiu nedokonalosť (práve vďaka nej sme jedineční). Buďme k sebe láskaví, trpezliví a dovoľme si prejavovať samých seba v pravde (len tak zistíme, kto nás príjme takých, akí v skutočnosti sme). 

Pomáhajme druhým, ale len vtedy, keď nás o to požiadajú. Rešpektujme cestu každého jedného človeka, nesúďme a buďme vďační za všetko, čo máme a vieme.

Ak sa nám podarí toto všetko žiť, už nám ani nenapadne „zavďačovať“ sa tým druhým alebo vzdychať, že sa vďaky nedočkáme.

Vedomý človek koná, hovorí a prejavuje sa cez svoje srdce. 

Srdce a láska  nikdy nečakajú odplatu.

A tak to je.  

https://www.odkazsovy.sk/2021/08/zamyslenie-pachanie-dobra.html