Päť mesiacov (príbeh)
Ráno sa zobudila na obrovskú bolesť za očami a polovicu hlavy si cítila ako uväznenú vo zveráku. Bála sa otvoriť oči, šúchala sa po hlave a polozaspato sa zodvihla, keď tu zrazu sa rukou dotkla niečoho teplého. Prekvapene otvorila oči a pozorovala, aká ruka sa vytŕča spod paplóna. Mozog jej pracoval na plné obrátky. Pamätala si , ako tancovala, potom si pamätala stôl plný vypitých pohárikov, hluk.... toaleta.... bolo jej špatne, tak sa osviežovala studenou vodou.... návrat ku stolu.... cestou ju zastavil nejaký muž.... Oči sa jej zrazu doširoka otvorili. Bol to jej spolužiak, ktorého desať rokov nevidela. Ich stretnutie bola čistá náhoda. V školských časoch sa jeden druhému nejako zvlášť nevenovali, vedeli o sebe a evidovali sa ako spolužiaci. Ju veľmi ako potencionálny partner nezaujal, lebo bol rovnako vysoký ako ona a tváričku mal veľmi detskú. Ničím ju neupútal. Keď sa však zrazili na parkete, najprv ho nespoznala. Bol to on, kto ju oslovil a stiahol na parket. Možno to bolo alkoholom, možno pocitom osamelosti, ale pripadal jej príťažlivý, sexy. Matne si spomenula, že spolu sadli do taxíka a počula sa, ako zadáva vlastnú adresu...
Opatrne vstala, aby ho nezobudila a vošla do kúpeľne. Po rannej sprche nakukla do izby, kde ruka ostala rovnako vystrčená, ako keď ju prvýkrát zbadala. Privrela dvere a zamierila do kuchyne. Urobila si kávu a vyšla na balkón. Mala tam malú stoličku, kde často sedávala čítajúc knihu, alebo len tak pozerajúc na okolie.
... Dobré ránko .... otočila hlavu v smere, odkiaľ prišiel hlas. Pocit príťažlivosti z včerajšieho dňa sa nevyparil. Za tých desať rokov zmužnel, detská tvárička bola príjemne zarastená čiernym porastom, oči ... aj predtým mali tak krásnu modrú farbu? ... postava sa jej zdala vyššia, ale možno to bol len dojem. Bolo vidieť, že športuje, ramená mal široké a nie detsky útle, ako to bolo na strednej.
... Dobré ránko ... odvetila a musela silno držať šálku s kávou, aby sa neprezradila. Prebehla ňou vlna vzrušenia. ... Bude aj pre mňa? .... Odzbrojujúco sa usmial.
Od toho rána nebol deň aby sa nevideli. Trávili voľný čas dlhými debatami o živote, o snoch, túžbach. Milovali sa takmer každý deň a ona bola ako odtrhnutá z reality. Odmietala sa zamýšľať čo sa deje, odmietala v čomkoľvek sa obmedzovať. Prijala ho ako zázrak, v ktorý už ani neverila. Prešlo krásnych päť mesiacov. Už sa chystala, že mu navrhne stretnutie s jej rodičmi a pokúsi sa priviesť ho na myšlienku spoločného života. Doposiaľ sa ku nej nepresťahoval, nechával čas, aby si zatiaľ zvykali takto a obaja mali dostatok vlastného priestoru. Súhlasila so všetkým, čo ho robilo šťastným. Nič jej nepripadalo zvláštne, ani podozrivé.
... O mesiac sa vraciam do Švajčiarska... Ležali vedľa seba v posteli, príjemne unavení po milovaní, zakliesnení v objatí. ... Kvôli práci? Na ako dlho? ... Poloospato zisťovala. ... Vraciam sa. Na Slovensko sa vrátim možno o rok. .... Prudko sa posadila a nechápavo mu hľadela do tváre. ... Nerozumiem, ako o rok? Prečo si mi nepovedal, že tu nebývaš? Prečo až o rok... Sklopila hlavu, zmrštila obočie. Nerozumela, nechcela počuť čo jej hovorí. ...Práve som ti chcela povedať, že by bolo dobré aby ťa spoznali moji rodičia a potom tvoji. ... Chcela ešte niečo povedať, keď si začala uvedomovať, že o ňom máločo vie. Za tých päť mesiacov sa každú chvíľu intenzívne venovala jeho spoločnosti, vychutnávala si ju. Bol to jej prvý skutočný vzťah a nie predstava, nie túžba, ale konečne realita. Vidina rokov spoločne trávených ju nikam nepoháňala.Z ničoho nič začala plakať. Usedavý plač jej nedovolil hovoriť. ... Však sa vrátim... položil jej ruku na rameno a jemne hladkal. ... Ten rok zbehne ani nebudeš vedieť ako...
... Myslel som si, že si tento vzťah užívame rovnako. Som šťastný, že sme sa znovu stretli. Som ti vďačný za tvoj čas. Si nádherná, príjemná žena, ktorá ma neskutočne priťahuje. Preto ti to aj hovorím s mesačným predstihom, aby si si dokázala zvyknúť na túto myšlienku.... Kým hovoril, stále ju utešoval hladkaním ramena. Plač ju neprechádzal, ale už nemal takú intenzitu ako na začiatku. Po jeho posledných slovách mu priamo pozrela do očí. ... Zvyknúť si? Preto mi to hovoríš? Ako si ty vlastne vnímal náš vzťah? Nájdem si pobehlicu, hlupaňu, ktorá mi roztiahne nohy na polroka a potom sa vyparím? ... Narastajúci hnev, jej definitívne pomohol zastaviť slzy. ... Nehovor tak o sebe. Vieš, že to tak nie je. Mám ťa rád a vážim si ťa, preto som neodišiel bez toho, aby som ti niečo povedal. Vravím, že do roka sa vrátim, možno aj skôr. Keď ma ešte budeš chcieť, môžeme pokračovať....
... To nemyslíš vážne čo hovoríš !?!? ... šmarila do neho vankúš a začala po ňom mlátiť. ... Mám ťa tu čakať ako nejaká chudina, ktorá vyhovie chúťkam takého debila ako si ty !!!!
Vyslobodil sa spod vankúša, postavil sa a vytiahol aj ju z postele a pevne postavil na nohy.
... Správaš sa, akoby si mala pätnásť. Prestaň byť detinská. Sme dvaja dospelí ľudia, ktorí si už niečo prežili. Nie každý vzťah skončí manželstvom. Nie všetci chceme tak žiť. Keď si mi nekládla otázky, myslel som si, že to máme rovnako. Však ty jediná z triedy nemáš partnera, tak som predpokladal, že si samostatná a spokojná tak ako si. Nerobme z vecí tragédiu. Ja teraz odídem a prosím popremýšľaj o všetkom. Budem rešpektovať tvoje rozhodnutie, i keď mi bude ľúto, keď sa viac nebudeme vidieť. Bolo mi s tebou fakt neskutočne dobre, ale zatiaľ mi ani len nenapadlo sa trvalo niekde usadiť a tobôž ženiť sa. Zavolaj mi, ak sa budeš chcieť o tom porozprávať....
💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢
V súčasnosti je veľa slobodných ľudí bez partnerov. Buď je to ich rozhodnutie, že netúžia vytvoriť rodinu, alebo je to smola, že nevedia nájsť svoju spriaznenú dušu a neustúpia zo svojich požiadaviek (čo na druhej strane nie je nič zlé). Môže to byť neschopnosť mať rád. Neochota prijímať kompromisy (ktoré ani nie sú zárukou spokojných vzťahov). Alebo túžba zachovať si slobodu a nedať sa obmedziť pravidlami manželského (partnerského) života. Ale môže to byť aj nízke sebavedomie na to, byť aktívny v hľadaní. A potom ďalšia kategória, slobodní ľudia so záväzkami a skúsenosťami z predchádzajúceho vzťahu (vzťahov).
V príbehu sa stretli dvaja slobodní ľudia, ktorí patrili do rôznych kategórií. Ona sa chcela vydať a mať rodinu, ale doposiaľ mala smolu, alebo málo sebavedomia hľadať partnera. On po slobode túžiaci muž, ktorý neplánuje spustiť kotvu, verný na čas, kedy nájde prechodného partnera, neschopný zamilovať sa.
Ich vzťah, by nebol (alebo aspoň nemusel byť) bolestný, ak by sa hneď na začiatku vyložili karty na stôl. Ak by Ona vedela, do čoho ide, mohla sa rozhodnúť, či do tejto hry pôjde, či jej to bude stačiť, či ho dokáže pustiť a následne čakať. Ona si len urobila "logickú" predstavu, ako to bude postupovať, mala očakávania a následne sa sklamala.
Aj po tejto, pre ňu bolestivej skúsenosti je možné zažiť šťastný koniec.
Poďakovať "náhode", že sa stretli a prežili krásnych päť mesiacov života. (Už počujem, ako sa niekto búri, že no ďakujem pekne za takú krásu, však ju podviedol, využil.) Odhliadnuc od toho, že odíde, tých päť mesiacov žili ideálny život, plný vzrušenia, porozumenia, harmónie. (V manželstve veľakrát ani tri mesiace netrvajú "medové" týždne, a potom na dlhé roky ostáva útrpné manželské spolužitie, kde sa na tie prvé tri mesiace dávno zabudne. A to je ok, lebo to je manželstvo.) V tomto prípade, sa rozídu, dajú si slobodu a ostanú len pekné spomienky, neskalené nesúladom. Takže aj ten koniec, keď odídu emócie a smútok bude mať zmysel.
Iná verzia. Po jeho odchode a pobyte v inom štáte, si môže uvedomiť, ako si rozumeli a môže zistiť, že ju napokon má rád tak, že by rád bol aj naďalej s ňou. Alebo aj nie. Poučený, v ďalšom vzťahu vyloží karty na stôl hneď na začiatku.
Pokračovaní je určite viac a všetci si to môžeme vymyslieť, ako sa nám to páči.
Nič nie je náhoda a žiadna náhoda sa nedeje v náš neprospech. Je len dôležité si to uvedomiť aj v tých najhorších vzťahoch. Všetko nás niečomu učí. Tu to môže byť aj lekcia užívania si a váženia si každého radostného okamihu v živote. (Ruku na srdce, koľkí z nás, ktorí nemáme partnerov, by neboli šťastní, keby prežili takých intenzívnych päť mesiacov?)
Byť vďačný a nie smutný, že toho nemám viac, že to nepokračuje.... Lebo... keď sme smutní, pritiahneme si smutné veci, keď sme vďační, pritiahneme si veci, za ktoré znovu môžeme byť vďační.
(Keď zažívate smutné rozchody, uvoľnite sa, poplačte si, buďte smutní, ale nie nekonečne dlho. Však život nekončí po prvej skúsenosti, ba práve naopak tou prvou "zlou" skúsenosťou nám pomáha silnieť.)
Komentáre
Zverejnenie komentára