Nedovoľ strachu, aby nad tebou zvíťazil (príbeh)

   

   Mala niečo tesne po dvadsiatich prvých narodeninách, pol roka po svadbe. Užívala si krásne prvé okamihy spoločného manželského spolunažívania.  S manželom žili aktívny turistický život, ledva čakali, kedy príde piatok a po pracovnej dobe okamžite vyrážali do hôr. Po niekoľkých mesiacoch začala cítiť nepríjemné bolesti v oblasti pravého vaječníka. Pripisovala to nachladnutiu, ale keď sa bolesť v pravidelných intervaloch vracala, rozhodla sa vyhľadať lekársku pomoc. Gynekológ zistil nejaký výrastok na vaječníku, ktorý sa rozhodol sledovať. Naordinoval pár liekov. Nič však nepomáhalo. Bolesti sa zväčšovali, ale ako prišli, tak aj odišli. Niekedy prešli aj dva týždne a nič necítila.

      Bola nedeľa, skoro ráno, keď ju prebudila ukrutná bodavá bolesť. Brucho jej nabralo objem. Točila sa jej hlava. Nelogicky ju napadlo, že asi je to od hladu, tak si prihriala polievku z minulého dňa a začala pomaly chlipkať. Čím viac upíjala, tým sa jej viac zdvíhal žalúdok. V poslednej chvíli dobehla na záchod a vyvrátila viac žlče, ako samotného obsahu čo zjedla. Telo sa jej začalo triasť. Všuchla sa do postele, skrútila sa na bok a držala si brucho. Možno po dvoch hodinách si manžel všimol, že niečo nie je v poriadku a zavolal pohotovosť a zavolal aj svokre, ktorá bývala neďaleko. Pohotovostný lekár dorazil presne spolu so svokrou, jej mamou.  Zbežne ju popočúval, zistil, že má vyššiu teplotu... to bude začínajúca chrípka, nezabudol spod okuliarov "nebezpečne" zazrieť, načo ste ma kvôli takej hlúposti volali. Pichol jej injekciu. Ležala skrútena od bolesti na posteli a nechápala, čo jej hovorí. ... Chrípka? Však ja sa dusím... už neviem ani hovoriť.... Mala pocit, že jej celé telo zavalil balvan a neustále tlačil, zabraňujúc jej už vytlačiť aj vzduch z pľúc. Nezaujímalo ho čo vraví, ešte medzi dverami preniesol... ak by sa to náhodou nezlepšilo, tak choďte k obvodnému.

       Toto už jej matka nevedela vydržať. ... Poďme.... zavelila zaťovi. Spoločnými silami jej pomohli sa poumývať, obliecť a napchali ju do auta. Všetky pohyby sa jej zdali akési vzdialené, cestu vnímala ako v sne, príchod na pohotovosť akoby prespala. Nevnímala, ako dlho sedia v čakárni, nevidela, ako jej mama urobila rozruch a ako ju urýchlene brali na vyšetrenie. Precitla, keď ju obliekali do nemocničnej košele a prvého koho videla sa opýtala... prečo som tu? .... Doktor jej priamo vychrstol... asi máte mimomaternicové  tehotenstvo, budeme vám musieť zobrať vaječník, ale však nič si z toho nerobte, ste mladá a ostane vám druhý. Informácia pre ňu mala takú výpovednú hodnotu, akoby čítala správu v novinách.  Lekár na operačnom sále sa s tým nepáral, rozrezal ju ako konzervu od pupka smerom dole a asi v polovici urobil ďalší rez kolmo. Vtedy zbadali brucho zaliate hnisom, pochádzajúce z prasknutého slepého čreva. Rýchlo privolali chirurga a spoločne ju zvládli zachrániť.

       Tak, ako nešťastne sa začal celý tento proces, tak pokračoval aj naďalej. Po troch dňoch jej horúčka neklesala, v polomrákotách začula, ako lekár oznamuje, .. keď jej teplota do rána neklesne, budeme musieť vziať vzorku, aby sme vedeli, aké antibiotiká nasadiť. V jej fantázii si predstavovala, ako jej znovu niečo robia s bruchom. Obrovský strach zaplavil jej vnútornosti. Celú noc nespala, natierala sa alpou, každú hodinu si sledovala teplotu. Keď prišla ranná vizita, jej teplota bola pod 37,5 . 

      Po dvoch týždňoch od vybratia stehov, si všimla, že jej jazva sa začína otvárať. Ono už pri ich vyberaní, sa rana mierne pootvárala a žena, ktorá jej to robila, sa na ňu ešte oborila, že nech nerobí scény, tak to pre istotu neriešila.  Mala priateľku doktorku, tak za ňou zašla a skoro odpadla, keď počula ... choď späť na chirurgiu,kde ťa operovali.... začína ti rana hnisať, vyzerá, že ti pôjdu vnútorné stehy von.

      Ani si nepamätala, ako došla domov, nasilu premáhala plač, ktorému nechala voľný priebeh, až keď prišla domov. Zvalila sa na posteľ. V hlave jej behali tie najhrozivejšie predstavy, čo všetko s ňou lekári budú robiť, aké bolestivé úkony na nej budú prevádzať. Strach ju na toľko paralyzoval, že sa takmer dusila vlastným plačom, telo sa jej nekontrolovateľne triaslo. Ten pocit bezmocnosti, že s tým nevie nič urobiť, strach od bolesti jej nedovolil do rána zaspať. Aby nebudila manžela, prešla do obývačky a tam sa skrútená do kĺbka triasla. Striedavo jej bolo na odpadnutie, na zvracanie, triasla ňou zima.

     Manželovi nič nevysvetľovala, nevedela by mu vysvetliť, prečo prežíva takú paniku a tak on ani len netušil, čo sa v nej odohráva. Ráno sa rozlúčili a ona sa rozhodla, hneď odísť do nemocnice.

     Niekoľko hodinová trauma, ktorá ju priviedla na pokraj šialenstva, sa skončila úplne nevinným zásahom lekárky, ktorý ani necítila. Vysvetlila jej, čo má robiť, kedy má prísť na kontrolu a to bolo všetko.

💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢

     Toto bol môj posledný stret so strachom, ktorému som dovolila nado mnou zvíťaziť. Tak silno som uverila svojim predstavám, tak silno som sa do nich ponorila, že nechýbalo veľa, aby som nezošalela. Ak ste niekto niečo podobné zažili, viete o čom hovorím. 

      Neskôr som sa tým začala hlbšie zapodievať a analyzovať, ako dokážeme podľahnúť vlastnej predstavivosti, ako dokážeme do detailov vymyslieť a napokon aj precítiť, čo sa nám má stať a pritom je to len situácia, ktorá ešte neexistuje! 

      Teraz už viem, že ten príbeh som musela prežiť, aby som si uvedomila, čo som si dokázala sama vyfantazírovať. S týmto zmýšľaním, aké mám teraz, by som si priznala, že sa bojím bolesti (lebo toto bola hlavná príčina môjho vtedajšieho strachu). A zároveň, by som na vlastnú reakciu čakala do chvíle, kedy by sa konkrétna bolesť mala dostaviť a až vtedy začala hľadať spôsoby ako ich zmenšiť, alebo úplne zbaviť. (Možno by som teraz prišla do ordinácie a rovno povedala, že mám brutálny strach z bolesti, nech mi s tým pomôžu. ) 

      Každý jeden strach, je len o našej predstavivosti. Čím väčšiu schopnosť predstavovať si máme, tým väčší strach nás opantá. (Kdesi v našich pamäťových stopách máme záznamy, na základe ktorých vyhodnocujeme, že v takých a takých situáciách by sme sa mali báť, lebo (nemusí to byť len z tohto života) máme uloženú túto situáciu aj s negatívnou emóciou a naše telo sa automaticky dostáva do strehu a snaží sa nás chrániť pred rovnakým zážitkom.)  Ja som možno kedysi zažila mučenie, ubližovanie na tele a tak mi to moje pamäťové stopy znovu nahrali a ja som uverila, že sa mi to môže opakovať a rovnakú bezmocnosť, akú som asi vtedy prežívala, že s tým neviem nič urobiť, som si preniesla aj do tejto situácie. 

      Ale... keď už teraz viem, ako to funguje, viem aj to, že si tieto záznamy vieme prepísať a zaznamenať s inými emóciami. Preto, keď ma pochytí strach, priznám si, že ho mám a že mu jednoducho nemusím veriť a namiesto toho buď nájdem riešenie a predstavím si inú budúcnosť, alebo počkám, kedy sa daná situácia udeje a riešim ju vtedy. Dopredu vytvárať katastrofické scenáre je veľmi nebezpečné, keďže sme tvorcovia, môže sa stať, že sa ani nemuseli udiať, ale my sme si ich jednoducho pritiahli (jo a v takých chvíľach radi používame ... no nehovoril som ).

     Uvedomiť si, že máme strach, uvedomiť si z čoho a následne si uvedomiť, že je to strach z toho, čo ešte nie je a preto nie je potrebné tomu pripisovať emócie.

     Držím nám všetkým palce, aby sme dokázali vždy zvíťaziť nad strachmi. Buďme si vždy vedomí, že strach neexistuje, kým si to, čo ho spôsobuje sami nezhmotníme.

     A tak nech sa deje.

Strach verzus sloboda

https://www.odkazsovy.sk/2021/08/zamyslenie-strach-verzus-sloboda.html