Keď sa raz NAOZAJ rozhodneš, ver, že to všetci hneď pochopia (príbeh)

   

  

  ... Nebol znovu spokojný s večerou. Už neviem, čo by som mu mala uvariť... Automaticky umývala riad a bola rada, že manžel zaujal svoju obvyklú polohu pri televízore. ...Už len dokončím v kuchyni a môžem vyžehliť tých jeho pár košieľ, nech ráno nehľadá práve tú, ktorá je v koši na prádlo... Čo najnenápadnejšie prešla do zadnej izby k žehliacej doske, aby ho nerušila pri počúvaní večerných správ. Zapla na ticho rádio a pustila do žehlenia. Celý deň behala okolo detí v škôlke, po práci skočila do obchodu nakúpiť čerstvé potraviny na večeru a zajtrajšie raňajky. Kým prišiel manžel domov zbežne poupratovala už aj tak čistotou žiariaci byt. Po večeri a žehlení plánovala pár hodín študovať.

       ...Čo sa to s nami porobilo? Kedy sa to takto všetko zvrtlo?...

 V myšlienkach sa vrátila päť rokov dozadu, kedy sa prvý krát stretli. Vracala sa autom z práce domov, keď dostala defekt. Stiahla auto ku krajnici, vystúpila a bezradne obzerala pneumatiku. Otvorila kufor a zapremýšľala ako sa dostať ku rezerve.

 ...Môžem vám pomôcť?... Prekvapil ju hlas od chrbta. Nevšimla si, kedy zastalo druhé auto, taká bola pohrúžená do vyberania rezervy. Prekvapene sa otočila a za ňou stál vysoký, veľmi sympatický mladý muž. Vďačne prijala jeho pomoc. Od toho dňa sa začali pravidelne vídať. Ich randenie bolo nádherné. Vždy bol k nej pozorný, galantný, vedel krásne rozprávať. Bola ako v siedmom nebi a keď ju po pol roku požiadal o ruku, vôbec neváhala. Do roka sa zobrali. Manželmi sú štyri roky. Prvé dva roky boli zaujatí zariaďovaním bytu, vytváraním si hniezdočka lásky. Boli plný plánov a predsavzatí, čo všetko spoločne podniknú, čo si kúpia, kam pocestujú. Tak veľmi bola do neho zaľúbená, že robila podstatnú časť domácich prác sama, tešilo ju, keď mohla nachystať večeru a krásne mu ju naservírovať. Jeho spokojnosť bola pre ňu najväčšou odmenou. Milovala jeho úsmev, jeho pohladenie a v tom okamihu by bola schopná vymyslieť ešte viac pozorností pre neho, len nech je šťastný. 

Pred dvomi rokmi dostala ponuku na zvýšenie kvalifikácie a tak sa zapísala na dvojročné nadstavbové štúdium. Každú sobotu trávila celý deň v škole a po práci sa po večeroch pripravovala na školu. Už nestíhala byť taká príkladná manželka. Bola rada, keď mu večeru  ohriala z predchádzajúceho dňa, aby ušetrila čas a mohla sa učiť. Spočiatku jeho reakcie boli len také vtipné upozornenia, ale po nejakom čase začal byť ironický, podpichoval ju a jeho úsmev zaregistrovala len ak sa na niečom zabával pri pozeraní televízora.  Mala výčitky svedomia, že ho zanedbáva, vyčítala si, že je unavená a už nevládze toľko, ako keď do školy nechodila. 

      Strčil hlavu do izby, kde žehlila. 

...Nenašla by sa nejaká mňamka? Tá večera bola fakt slabá.... 

Stratená v spomínaní zdvihla hlavu a rýchlo si prehrala, čo povedal. Pocítila hnev. 

...Určite niečo v barovej skrinke nájdeš...

Kontrolovala sa, lebo si uvedomovala, že jeho hlad, je jej vina, keďže mu nič chutné neuvarila. 

 ...To mám jesť čokoládu???... 

Zvýšil nenápadne hlas. To nebol hravý, šibalský , láskyplný tón. Bol to hlas podráždeného chlapa, ktorý je na niečo zvyknutý a zrazu sa mu to nedostáva. 

...Teraz žehlím tvoje košele... Zmierlivo dodala. 

...Raz žehlíš, raz perieš, raz sa učíš.... furt niečo máš. Ja som tu posledné koleso u voza. Kedy konečne budeš mať čas aj na mňa! Od kedy chodíš do tej posranej školy nič nestíhaš! ... Urazene tresol dvermi. Roztriasli sa jej kolena. Nemo hľadela na dvere. Kvôli škole sa už párkrát pohádali a o to viac sa snažila, aby necítil v niečom nedostatok, ale jednoducho to už bolo na ňu veľa. 

     Vypla žehličku a prešla do kuchyne. Zaregistrovala jeho strnulú postavu na gauči. A vtedy sa v nej niečo zlomilo. V tom sekundovom uvedomení sa jej hlavou mihol celý ich citový život za posledné obdobie, jej neopätovaná snaha o príjemné vzťahy, jej zbytočné pokusy a zdôvodňovania, že sa musia obaja snažiť spolupracovať, aby im to znovu fungovalo. Jeho odmietavé správanie, neochota ustúpiť, malá snaha o uľahčenie tohto krátkeho obdobia, kým študuje. V tom jedinom okamihu sa jej akoby odtiahol záves spred očí a ona jasne cítila, že to takto ďalej nechce. Nechce už ďalej byt tá, ktorá dáva a na oplátku dostáva len obraz vážne sa tváriaceho  spolubývajúceho, plného výčitiek a ukrivdenosti. Už nechce doma trucovité dieťa, ale dospelého chlapa, partnera o ktorého sa môže oprieť. Namiesto do kuchyne sa pohla ku gauču a sadla na jeho opačný koniec.

Tváril sa, že si ju nevšimol, čo ona rovnako odignorovala. 

... Uvedomujem si, že som ťa v našom vzťahu vylúčila z mnohých domácich prác a naučila ťa, že všetko zvládnem sama. Veľmi som sa precenila na jednej strane a na druhej podcenila. Kým som neštudovala bolo všetko ok. Teraz, za posledné dva roky je to zo dňa na deň horšie. Už sa necítim ako tvoja manželka a priateľka, ale ako otrok, ktorý musí všetko stíhať a napokon byť šťastná, že si si všimol čo všetko som pre teba urobila. Tvoje správanie ku mne sa mi vôbec nepáči. ....

Kým hovorila, stekali jej slzy po tvári, ani si ich neuvedomovala. Akoby každá slza uľavovala jej ubolenej duši a jej bolo zo sekundy na sekundy lepšie.

 ... Viem, že som si to spôsobila sama  a viem, že napraviť to viem tiež len sama. Ja už takto žiť nechcem. Ty si evidentne rovnako nespokojný, inak by si nebol taký odmeraný. Nebudem ťa nútiť žiť v takomto biednom živote a ani ja si to už ďalej neviem predstaviť....

Postavila sa, že odíde do izby a dožehlí košele. Nemala konkrétnu predstavu, čo vlastne bude robiť ďalej, ale to, že to dokázala pomenovať a vypovedať nahlas jej prinieslo úžasnú úľavu.

Manžel prekvapene hľadel za jej miznúcou postavou. Pokoj akým predniesla slová ho paradoxne zatlačili do gauča ešte hlbšie. Jej slzy mu vypaľovali horúce jazvy na duši. Nekričala, nehnevala sa. Ale veril každému jej slovu. 

💙💚💛💜💙💚💛💜

Keď sa raz NAOZAJ rozhodneme, keď odložíme strachy, obavy, pochybnosti, nerozhodnosť a postavíme sa za seba a našu sebahodnotu, výsledkom bude vždy akceptácia a pochopenie druhej strany.

Manželka v príbehu obviňovala seba a snažila sa zachovať manželský život v čo najakceptovateľnejšej podobe (jednostranne), lebo cítila vinu, že nedosahovala "výkony" ako na začiatku ich vzťahu. Dá sa to žiť aj dlhodobo, je to vždy len na nás, čo vlastne chceme. Ak budeme nasilu potláčať v sebe to skutočné, čo túži byť zažívané, nebudeme šťastní.

Jej manžel vďaka jej otvorenosti môže precitnúť a keď ju má rád, vie začať hľadať spôsoby, ako ich spolunažívanie vrátiť do pôvodného stavu. 

Ona má rovnako možnosť voľby a výsledok záleží na jej citoch k manželovi.

Najväčšie zmeny dokážeme urobiť vtedy, keď náš postoj prezentujeme zo svojho stredu, zo svojej podstaty, kde nemajú miesto žiadne pochybnosti a obavy, ako to kto zoberie a čo si kto bude myslieť. Je to jednoznačne vaša osobná pravda povedaná cez vaše pocity, v úprimnosti. 

Nie sú potrebné hádky, krik, ubližovanie. Energia tohto postoja je neprekonateľná. Jednak pre toho, kto to prezentuje a jednak pre toho, kto to počúva.

Silno to pripomína stav, keď po všetkých snahách a pokusoch ostávame unavení a neschopní konať niečo naviac a rezignujeme. To je presne ten pocit, keď už nie je nič ďalej, čo by sme vládali urobiť. To je to symbolické dno.

 Môžeme tam ostať ležať, ale môžeme aj vstať.

Krásny deň priatelia 💙💙💚💛💜💙💚💛💜


      

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Tak ako to vlastne je?

Nezabúdajme ...