Ako si nebrať veci osobne

Ako si nebrať veci osobne ....

Je to veľmi jednoduché. 

Nič, čo druhý o nás povie, nemá s nami nič spoločné.

Všetci od narodenia žijeme vo svojich "bublinách", v ktorých sme si nazbierali názor na to akí sme, čo vieme, čo dokážeme a čo nie, čo  si môžeme dovoliť a čo nie, čo sa patrí a čo by sa malo, čomu veriť a o čom pochybovať....  Táto bublina nás definuje a my "vieme", že presne takto to je.

Stane sa,  že bublina sa občas poškodí, vytvorí sa otvor a ku nám presiakne informácia, ktorá s našou bublinovou zbierkou veľmi neladí, ale sme otvorení informáciu preskúmať. Čím viac sme otvorení a čím viac dovolíme "inakosti" dať šancu na vyskúšanie, tým viac si dávame šancu spoznať viac. Dávame šancu na zmenu. Keď k tomu začneme vnímať našu intuíciu, teda svoje vnútorné pocity, nič nám nestojí v ceste vidieť širšie súvislosti, pochopiť, že naša bublina má svoje obmedzenia a nezahrňuje toho veľa.

My nedokážeme vidieť viac a nedokážeme posudzovať inak ako len z pozície bublinového pozorovateľa. A tak to máme všetci.  Takže uvedomujme si ďalej. Bublinový pozorovateľ vysloví názor na niekoho druhého. Ako môže posudzovať nestranne, keď pozná a verí len obsahu svojej bubliny? Ten druhý, ktorého posudzuje má  TÚ svoju bublinu. A tieto dva obsahy sa vôbec (iba zriedkavo) nemusia podobať. Vyslovením "súdu" a "názoru" o tom druhom to väčšinou neladí a tak dochádza k boju, alebo odporu, ktorý má za následok zlé vzťahy.

A pritom si stačí uvedomiť čo sa vlastne deje. Všetko čo počúvame od druhých na seba, je len ich pohľad z ich úrovne vedomostí, poznania a skúseností. 

S NAMI TO NEMÁ NIČ SPOLOČNÉ !

Ak vás najbližšie rozčertí slovo, veta, názor, tak na malinký okamih si predstavte okolo toho človeka bublinu a bude vám hneď všetko jasné. Namiesto reakcie (ak vám to stojí za to) opýtajte sa ako to bolo myslené, možno budete prekvapení, že to vôbec nebolo myslené tak, ako to bolo počuté. Lebo aj počúvať vieme len cez to, čo máme v našej bubline. Možno je to trošku komplikované, ale v konečnom dôsledku tak jednoduché.

Aj táto informácie prenikne len do tých bublín, ktoré sú otvorené a ochotné prijímať nové, prehodnocovať to staré. Ochotné odstraňovať zastaralé, už nepoužiteľné, čo doslúžilo. Tí, čo to vo svojich bublinách už majú, sa môžu spokojne usmiať "popod fúzy", že toto už dávno "zmákli".

Zo srdca nám prajem, aby nám vždy "docvaklo", že všetci si môžu hovoriť čo chcú,  a my sa môžeme rozhodnúť to nebrať osobne (lebo vieme svoje 😉).


      

       

       

Celý svoj život milujem sledovať životné osudy ľudí okolo mňa, ale aj osudy vymyslené spisovateľmi, režisérmi. Vo všetkom nachádzam inšpiráciu a zároveň pochopenie, prečo sa veci vyvíjajú tak ako sa vyvíjajú. Životy ľudí sú fascinujúce.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Obraz
"Miláčik.... zlato.... počuješ? To všetko čomu teraz veríš a prepadáš tomu, to všetko sú len tvoje fantázie. Nič z toho nie je pravda. Nikto iný to takto neprežíva. Je to iba v tvojej hlave a tvojich predstavách. Tak silná bytosť si, že si dokážeš hocičo pritiahnuť, vytvoriť, zhmotniť a napokon aj žiť. Bohužiaľ, teraz si sa odsúdila do beznádeje a zúfalstva. Je to to, čo chceš? Miláčik... si vzácna bytosť. Vždy bude na tebe záležať. Vždy budeš veľmi, veľmi potrebná a vzácna. Nikdy si si nezaslúžila nič zlé. Iba ty sama si si to nedopriala a nedovolila. To tvoje dno je iba strata schopnosti znovu sa naladiť a namotivovať. Zabudla si, že to vieš. Tak veľmi si sa upla na jednu jedinú skutočnosť, že si úplne prestala brať na vedomie, že existuje nesmierne množstvo možností, šancí, príležitostí. Na všetko si zabudla, lebo si uverila beznádeji. Uverila si, že si v priestore a čase, kde sa nemôže nič rozplynúť, rozsvietiť, rozjasniť, vylepšiť. Tomu všetkému si uverila. Zavrela všetky ces...
Read more »

Tak ako to vlastne je?

Obraz
Ak sa dostatočný počet ľudí zhodne na tom, že je niečo správne, dobré, vhodné,  začne sa to brať  ako nemeniteľný fakt. Vznikne všeobecne uznávaná pravda. Nespochybňujeme či je to naozaj tak. Stopercentne tomu veríme a vyznávame to. Ale je to naozaj tak? Život ma začína utvrdzovať v pochybnosti. Malý príklad: Uvedomili sme si, že  množstvo vecí,  ktoré musíme, patrilo by sa, mali by sme, sú nelogické a vykonávame ich v pocite neslobody,  hnevu, frustrácie,  odporu? Prečo asi ! Prečo naše telá reagujú priam až agresívne? Lebo telo neoklameme. Je v jednote s našou dušou, ktorá nám aj týmto spôsobom dáva najavo, že žijeme vo väzení bludov a obmedzení, ktorým sme uverili. A my sa často odmietame odlišovať. Neveríme si. Nedovolíme si prejavovať samých seba v pravde. Uvedomme si, že pravidlá vytvárali a vytvárajú ľudia a veľmi často nie pre dobro ostatných, ale práve naopak  pre ich zotročenie. Ak svojim správaním,  konaním neubližujeme iným ani sebe, t...
Read more »

Nezabúdajme ...

Obraz
Možno je to triviálnosť v očiach nás mnohých, ktorí sme to tiež nezažili, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že je úplne, aleže úplne nevyhnuté hovoriť  deťom o našej láske k nim. Ubezpečovať ich, že nech sa stane čokoľvek, stále sme tu pre nich, stále ich budeme rovnako milovať a stále poskytovať pomoc, ak to budú potrebovať.  Nestačí a prízvukujem NESTAČÍ si to len myslieť, že oni to vedia ! Oni sa nám vždy chcú zavďačiť a zaslúžiť si našu lásku, preto sa snažia byť čo najvzornejšie, najvhodnejšie, najlepšie... Snažia sa a sami si kladú vysoké a náročné ciele, ktoré nie vždy dokážu splniť a dosiahnuť. A vtedy prichádza to sklamanie a pocit zlyhania, že nás nedokážu uspokojiť, potešiť a zároveň nás zraňujú svojou nedostatočnosťou. A my  v "najlepšej" viere a v "mene" lásky karháme, upozorňujeme na nedostatky, ukazujeme "skryté" potenciály. Sústreďujeme sa na to, čo chceme aby dosiahli. Pritom všetkom zabúdame na ich city, utrápené srdiečka a ic...
Read more »