Žiarlivosť (zamyslenie)

   

O žiarlivosti je kopec vedeckých štúdií. Google nám ponúka množstvo odkazov s rôznymi názormi, námetmi, dôvodmi a návodmi. Javí sa, že už nič nové sa o žiarlivosti napísať nedá.

Tým, že sa zaoberám ľudskými pocitmi a „zbieraním“ dobrých pocitov, žiarlivosť je jednou z oblastí, ktorá nám tie dobré pocity nezabezpečia.

To, že cítime žiarlivosť je spôsobené akoukoľvek formou nedostatočnosti (sebavedomia, istoty, sebalásky, sebahodnoty, majetku, úspechu, krásy...). Dotýka sa to asi každej oblasti života. Čo nás však najviac citovo ničí (najčastejšie) je žiarlivosť v partnerskom vzťahu.

KTO NEŽIARLI, NEMILUJE!

To znamená, že čím viac budeme žiarliť, tým viac budeme milovať? Ak áno, k čomu to bude viesť? Ten čo bude „čím viac“ žiarliť, aby partnerovi dokázal svoju „čím väčšiu“ lásku, tak svojho partnera psychicky zničí. Svojou „čím väčšou“ láskou paradoxne zadusí cit v tom druhom a skončí sa to buď rozchodom, alebo spolužitím dvoch ľudí naplnených nenávisťou.

Ten, kto vo vzťahu žiarli, nevedome priznáva, že má nedostatky, kvôli ktorým hrozí, že partnera stratí. Prežíva vnútorný strach. Ani si neuvedomuje, že si vlastne neverí. Žiarlivosť sa vždy navonok prejavuje veľmi nepríjemným správaním. A práve týmto správaním sa žiarlivosťou posadnutý človek podvedome bráni pred bolesťou, ktorú by mohol zažívať po strate partnera.

Následne sa v „žiarlivcovi“  vypestuje majetníckosť (partnera prestane brať ako zmýšľajúcu bytosť a degraduje ho na vec) a urobí všetko možné aj nemožné, aby o túto vec neprišiel.

Žiarlivosť sa môže vyvinúť u partnera aj na základe životných skúseností, či už videných a zažitých v detstve (vlastná rodina) alebo z predchádzajúcich vzťahov. Mohol zažiť opustenie, nedostatok lásky a pozornosti, a tak si podvedome chce chrániť nový vzťah, v ktorom túži nebyť opustený, mať dostatok lásky a pozornosti. Ak zacíti hrozbu, naštartuje sa ochranný a obranný mechanizmus a voľba prostriedkov na udržanie je mnohokrát neprijateľná pre druhú stranu.

Žiť vo vzťahu so žiarlivcom tiež nie je náhoda. Čo by nás to asi malo naučiť? V prvom rade postaviť sa sám za seba a vyrozprávať si to s partnerom. Nebáť sa ísť do konfrontácie a nebáť sa určiť si hranice, aby sme sa my sami nezačali cítiť vinnými a nežili v zlých pocitoch.

Naše manželstvo si tiež niečím podobným v jeho začiatku prešlo. Manžel mal tendenciu žiarliť na iných chlapov a po niekoľkých prejavoch som sa neudržala a pustila sa s ním do hádky. Teraz som si s odstupom času uvedomila, že forma môjho prejavu bola presvedčivá vďaka tomu, že slová som hovorila nie v hneve, ale z pevného presvedčenia, že to tak mám a budem konať podľa toho, čo som povedala. Upozornila som ho na jeden dôležitý fakt - nevydávala som sa pre to, aby som si následne hľadala niekoho druhého, že ho prijímam takého, aký je a som mu vďačná za to, že on prijal mňa takú, aká som a očakávam, že sa to nezmení len na základe toho, že si teraz myslí, že som iná. To, že mi bude robiť žiarlivostné scény nezabezpečí, že ho budem mať snahu presviedčať o opaku bludov, ktoré si on o mne vymýšľa, ale práve naopak, že ma donútia tento vzťah opustiť. Ak sa časom stane, že ho prestanem mať rada, jeho žiarlivosť mu bude na figu, pretože ho aj tak opustím. Skrátka, ak sa rozhodnem odísť, nezabráni mi v tom.

Dnes viem, že by som určite pridala, že ak si myslí, že ten druhý (na ktorého žiarli) je v čomsi lepší ako on alebo má niečo, prečo by som bola ochotná odísť, tak nech robí niečo pre to, aby to dosiahol.

Obe strany „postihnuté“ žiarlivosťou sú odsúdené žiť zlé pocity. A rovnako sú obe strany zodpovedné za to, dokedy ich budú žiť. Všetci musíme riešiť seba a keď chceme zmenu, tak sami na nej popracovať. V našom prípade, ak by manžel neprestal, verím, že by sme už dávno neboli spolu, pretože ja svoju slobodu milujem, nedovolím, aby som bola obmedzovaná a zároveň „na oplátku“ poskytnem partnerovi svoju úprimnosť a vernosť. Manžel možno pochopil, že situáciu len žiarlivosťou zhorší, a tak s tým prestal (či tú žiarlivosť cítil vo vnútri  a len ju nedával najavo, neviem, ale určite som mu za tých veľa rokov dokázala, že dôvod na žiarlivosť nikdy nebola).

KTO NEŽIARLI, NEMILUJE!

Ak tomuto roky omieľanému výroku uveríme, hrozí, že sa odsúdime žiť vo vzťahu, ktorý nám spôsobuje nepohodlie a ubližuje nám. Budeme ospravedlňovať nepatričné zaobchádzanie a budeme sa snažiť prijať, že je to doslova normálne. Ale budeme vedieť žiť v dobrých pocitoch? Dokedy budeme mať energiu vysvetľovať, obhajovať sa, brániť? 

Žiarlivosť patrí medzi veľmi časté príčiny rozchodov. Vďaka nej doslova donútime partnera  hľadať si iný vzťah alebo od nás utečie a zvolí radšej samotu. Kto by vydržal neustály tlak, nedôveru, podozrievanie a obmedzovanie nekonečne dlho, dennodenne? Všetci potrebujeme mať pri sebe takého človeka, ktorý  bude veriť nám a vzťahu, v ktorom obaja chceme žiť pokojné životy.

Žiarlivosť nikdy nezabezpečí udržateľnosť vzťahov.

Zo srdca prajem každému, kto žiarli na partnera, aby sa začal mať rád, veril si, dôveroval a bol si vedomý toho, že je dokonalým ľudským stvorením, ktoré má vždy čo poskytnúť partnerovi.

A tak nech sa deje.