Stravovacie návyky (zamyslenie)

 zvuková nahrávka:

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/stravovacie-navyky-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

  

O správnej životospráve sa vieme dočítať v podstate všade. Všetci vieme, čo by sme mali a čo by sme nemali jesť. Túto tému začneme väčšinou riešiť v čase, keď sa niečo v našom živote zmení. Buď sme veľmi pribrali, alebo priveľmi schudli, niečo nás začalo bolieť a niekto nám poradil, že vylúčením toho a toho sa budeme cítiť lepšie, alebo nám priamo lekár zakázal jesť niektorý typ potravín.

Patrím medzi veľmi pohodlných ľudí a vždy hľadám cestičky ako obchádzať veci, ktoré musím robiť. Čo sa týka stravy, od malička som „vysávač“ na sladkosti a mám veľký kopec jedál, ktoré mi nechutia (od niektorých sa mi doslova dvíha žalúdok). 

V detstve som bola vedená k tomu, že od stola sa nesmie vstávať, kým nie sú taniere prázdne, a tak moje tukové bunky nikdy nemuseli byť smutné, že nedostanú to, čo potrebujú pre svoju existenciu. Najnebezpečnejším obdobím mojich detských liet bol prázdninový pobyt u starkej. Jej pravidelný uvítací ceremoniál: 

„Božeeee, aká si zase chudáááá!“, 

bol predzvesťou stravovacieho šialenstva. Po návrate z prázdnin sme s bratom vždy vyzerali ako          v  ôsmom mesiaci tehotenstva.

Tým, že som pohodlná a ani pohybovým aktivitám veľmi nefandím, som skrátka ten „najvhodnejší“ prototyp správneho stravníka. Ako sa vraví, tí najlenivejší ľudia vynájdu vždy tie najúžasnejšie veci a to len preto, aby si spríjemnili život. Tak som aj ja hľadala spôsoby, ako zmeniť to čo jem na potravu, ktorá by mi najmenej škodila alebo dokonca bola vždy prospešná.

Absolvovala som rôzne kurzy a počas jedného som si uvedomila, že všetko je v podstate energia (teda aj naše telo, aj jedlo, tekutiny a aj moje sladkosti). Pretože rada premýšľam a hútam, začala som si to predstavovať: 

________

Všetko je iba energia (takže  je to niečo čisté, nie je to hmotné a na energetickej úrovni to vlastne nemá ani tvar). Každá vec  nesie  informáciu, akoby definíciu toho, ako má vyzerať. A my následne „vieme“, lebo sme sa na tomto postoji nevedome na podvedomej úrovni všetci dohodli, že to tak je. Takže všetci sme sa zjednotili v tom, aké má mať tá-ktorá vec vlastnosti, ako bude pôsobiť na naše telo, ako to vyzerá, vonia a podobne. (Dúfam, že ešte stíhate sledovať moje fantasmagorie.) Tým, že sme súčasťou kolektívneho vedomia, tak všetci načítavame informácie práve z neho, a tak sú všeobecne uznávané predstavy prijímané všetkými, preto je možno len málo takých ako ja (a možno by som bola prekvapená, že nás je rovnako „šibnutých“ viac), ktorí radi všetko spochybňujeme.

Takže to zjednoduším. V hlave som si vymyslela vlastné teórie a rozhodla sa im veriť. Dlhé roky milujem zelenú čerstvú papriku, ale pri jej konzumácii ma  vždy začal bolieť žlčník, a tak som sa mojej obľúbenej pochúťky na roky vzdala. Mojím prvým objektom skúmania sa teda stala práve paprika. Natrela som si čerstvý chlieb s maslom a naň položila na prúžky narezanú papriku. Sadla som si za stôl a obchytila tanier z dvoch strán s vystretými dlaňami. Zavrela som oči a predstavila si celý obsah taniera medzi dlaňami len ako energiu, ktorej som naprogramovala nové vlastnosti.

„Všetko, čo je na tanieri, je tou najvhodnejšou potravou pre moje bunky.“ 

Kým som dala prvé sústo do úst, akosi podvedome mi hlavou prešla ďalšia myšlienka:

 „Zo srdca ďakujem a prijímam.“

Jedlu som venovala celú svoju pozornosť a vychutnávala si každý kúsok až do konca.  Neviem, či to bolo tým, že som to jedlo tak intenzívne vnímala, alebo mojim „čarovaním“,  ale hneď na prvýkrát  sa nedostavila žiadna reakcia. Po úspešnom experimente som sa na nejaký čas stala veľmi disciplinovanou a každé jedlo, tekutinu som si takto programovala. Jediné, na čo mi to nefungovalo boli sladkosti. Až oveľa neskôr som prišla na to,  prečo. Ja som im síce zmenila informáciu ako majú byť prijímané mojim telom, ale druhú vec som už nerobila. Počas konzumácie som všetko pohltala čo najrýchlejšie, akoby som sa bála, že mi to niekto zje. Neexistovalo žiadne „rozkošnícke“  užívanie každého sústa. Je pravdou, že po sladkostiach a návykových slaných pochutinách siahame hlavne v čase, keď sledujeme niečo    v televízoroch  alebo na internete. V týchto prípadoch nedokážeme preklopiť svoju pozornosť na jedenie. A tak sa nečudujme, že toho pojeme oveľa viac, akoby sme zjedli v čase, keď sa jedlu naplno venujeme.

Párkrát som svoju metódu ponúkla aj iným a aj oni mi potvrdili, že im to fungovalo. (Hlavne v prípadoch, kedy už mali skúsenosť, že určitá potravina im v minulosti spôsobila ťažkosti.). Stačilo len zmeniť návyky a spôsoby pri konzumácii.

Ak vynecháme jeden z  krokov,  nebude to fungovať.

Napokon si pripomeňme ďalší „dobrý“  zvyk pri jedení (presnejšie pred jedením). Rokmi máme vypozorované, že nám niektorý druh jedla nerobí dobre, tak to zvykneme okomentovať:

„Keď toto zjem, určite ma z toho znovu ‚zduje‘“,

„Keď toto zjem, zase budem mať záchvat.“

„Keď toto zjem, určite sa vyhádžem po celom tele.“ ...

Hovoríme to automaticky, pretože to naše skúsenosti potvrdzujú. Slovami programujeme ako sa má jedlo v našom tele chovať a aké následky si máme odžiť. (To pre každý prípad, ak by náhodou tá informácia v jedle už nebola, aby si na to „spomenula“ a potvrdila nemenný stav.)  Z akéhosi dôvodu si však nevieme odoprieť obľúbené jedlo, a tak „zhrešíme“. A následne aj odtrpíme. Však sme si to krásne naprogramovali.

Ak vám po prečítaní tohto príspevku nabudúce príde na rozum o čom som písala, skúste zastaviť podobné reči a radšej si v duchu povedzte (alebo aj nahlas), že tentoraz je všetko v poriadku, všetko, čo dáte do úst, je pre vás najvhodnejšie a doplňte aj slová, že to jedlo s láskou prijímate. Jedlo potom vychutnávajte, venujte sa len jemu. 

Nič sa tým pokaziť nemôže, len možno odhalíte, že „čarovať“  viete aj vy.

Prajem nám vždy dobrú chuť a následné ľahké trávenie.

A tak nech sa deje.