Ako nebyť sklamaný (zamyslenie)

 

   

  My  ľudia sme veľkí dobráci a radi konáme "dobré skutky". Napĺňa nás to hrdosťou a spokojnosťou, akí sme úžasní a obdivuhodní. Máme zo seba dobré pocity. 

      Potiaľ je to v poriadku. Situácia sa radikálne zmení, keď "dobré" skutky robíme v očakávaní, že sa o tom druhí dozvedia, že budeme za to pochválení, že si o nás ľudia urobia dobrú mienku, budú si nás vážiť a hlavne, oplatia nám to rovnakou mincou. 

      Všetci veríme na nejaké morálne hodnoty, máme predstavu, akoby sa mali k sebe ľudia chovať, čo by si nemali robiť. Problém nastáva v okamihu, keď predpokladáme, že sme rovnakí, že všetci zmýšľame rovnako.  Bohužiaľ tak to nefunguje.

      Stačí si uvedomiť, čo nás motivuje, aby sme konali "dobré" skutky.

     - snažíme sa upútať pozornosť

     - túžime po pochvale

     - chceme sa zavďačiť

     - chceme byť ocenení 

     - chceme vyniknúť....

Všetky vyššie spomenuté motivácie nemajú s nezištným konaním dobrých skutkov nič spoločné. Výsledkom týchto motivácií je vždy OČAKÁVANIE, že nám bude naša aktivita vrátená (hocijakým spôsobom - či už materiálne, alebo slovne). 

      Ak očakávania nie sú naplnené, v takých chvíľach zvykneme hovoriť.... a ja som pre neho urobil toto a on nebol schopný.... alebo .... nikdy som si nemyslel, že by sa mi takto odvďačil.... alebo ....nikdy mu to nezabudnem, že sa zachoval tak nevďačne.....a pod.

      Ak sa už raz rozhodneme robiť niečo pre druhých, robme to radi, nezištne a NIKDY za to nečakajme protihodnotu. (Vykonávanie "dobra" pre druhých je dobré robiť dovtedy, kým nám to spôsobuje dobré pocity. Ak už nám čo len napadne, že naša pomoc je zneužívaná, hneď s tým prestaňme, pretože už v tom žiadne dobré pocity mať nebudeme, ba práve naopak, hrozí, že sa vzájomné vzťahy narušia. Ak neuposlúchneme svoju intuíciu, začneme "páchať" dobro na úkor vlastného komfortu a raz praskne nahromadený pocit nesúhlasu. Následky sa potom odstraňujú zložitejšie. )

     Prajem nám, aby sme dobré skutky vykonávali spontánne, zo srdca, šťastní, že vieme a sme schopní ten skutok urobiť a tomu druhému pomôcť. Nech nás to napĺňa vnútorným uspokojením a tam nech to skončí. 

     Naučme sa neprisudzovať nikomu naše zmýšľanie  a chápanie vecí a súvislostí, nikdy nepredpokladajme, že ten druhý len tak uhádne, ako si predstavujeme, že sa situácie medzi nami dvoma vyvinú.

     Prijímajme dobré skutky od druhých s vďačnosťou a hlavne dovoľme si ich prijať. Ak už máme potrebu túto úžasnú energiu vrátiť, posuňme to ďalej a vykonajme niečo zmysluplné zase pre niekoho ďalšieho (alebo aj tomu istému, čo pomohol nám). 

   

     A  práve tento spôsob je jediný, ako zabrániť sklamaniam a žitiu v zlých pocitoch zo sklamaní.