Ste otrokom svojej domácnosti?

   

   Celý svoj život (takmer 50 rokov) som prežila ako klasický "mestický" človek, so všetkými výhodami a nevýhodami tohto spôsobu života. Lásku ku zvieratám sme mali v sebe so súrodencami vypestovanú už od detstva. Starí rodičia žijúci na dedine, mali stále psíka a kopec mačičiek. Naši rodičia nám občas dovolili priniesť domov nájdenú mačičku domov a starať sa o ňu, ale po čase, vždy boli odovzdané niekomu, kto žil na dedine.  Keď som sa vydala, mať doma zvieratko mi ani nenapadlo. Bolo to hlavne z praktického hľadiska, nakoľko sme obaja boli zamestnaní a mali sme aj víkendové aktivity. Neskôr sa nám narodila dcéra a tak celá naša pozornosť bola sústredená na ňu.

      Všetko sa to zmenilo, keď dcéra odišla z domu a my sme s manželom ostali sami a akosi prirodzene sme si kúpili maltezáčku a neskôr z útulku pribudol ďalší maltezák. Ako väčšina žien, aj ja som mala rada pekne upravený byt, každá vec mala vždy svoje miesto, dres musel byť vždy prázdny, použité riady odložené, oblečenie svoje vyhradené miesto, povysávané, poutieraný prach. Skrátka v byte som sa cítila dobre vtedy, keď voňal čistotou. 

      Jedného dňa sme sa s manželom rozhodli, že odídeme z mesta a nasťahujeme sa do našej vidieckej chalupy. Milujem rekonštrukcie bytov a teraz som sa tešila na rekonštrukciu domu. Vyhrala som sa s každým detailom, vytvorila som si priestor, ktorý som s obdivom pozorovala a kochala sa vo vlastnej kreativite. Desiatky drobností zútulnili priestor a hrialo ma pri srdiečku, keď návštevníci chválili môj vkus. Ako je to celkom bežné na dedine, odrazu sa k nám prikmotril kocúr od susedov a neskôr aj jeho dvaja psí "parťáci".  Po roku už bolo celkom bežné, že všetky zvieratá bývali s nami pod jednou strechou. 😄

      Môj zmysel pre poriadok dostával z času na čas zabrať, ale nebolo to nič, čo by utretie handrou a vysatie vysávačom neurobilo.

      Skúška správnosti prišla, keď sa do našej rodiny dostala Micka. Malé, možno trojmesačné mačiatko prišlo z inej dediny do tej našej, nasledujúc opitého suseda, ktorý sa vracal z krčmy domov. Nič lepšie ho nenapadlo, ako ju prehodiť cez plot ku nám na dvor a tak ostala u nás. Potrebovala si prejsť liečením, a tak sme ju nepúšťali vonku a celý čas bola zavretá v jednej izbe, ale po čase sme jej rozšírili priestor do celého domu. Boli sme naučení, že náš kocúr je pokojný, ide sa najesť, zaľahne a spí a potom sa vypýta vonku. Ale Micka, to bol "iný kaliber".😄  Keď už spacifikovala všetkých psov a kocúra, začala jej objavná cesta. Nesústredila sa len na veci pri zemi, ale začala skúmať všetko. Doslova od podlahy až po zem. Pazúriky si potrebovala pravidelne brúsiť a naše špeciálne nakúpené škrabadlá a strategicky rozmiestňované po dome, boli náležité ignorované. Nespĺňali Mickine  normy. 😃 Jej dômyselnosť nemala hraníc. Starožitný nábytok bol dokonalým škrabadlom. Oči sa mi stavali "dubkom", keď som videla, akú paseku narobila. V tom čase, som veľmi často dýchala veľmi zhlboka. 😄 Ako náhle som zvýšila hlas, už jej nebolo. Moje poličky (a mám ich neúrekom) boli vždy zapratané soškami, sviečkami, rámčekmi s fotografiami a inými drobnôstkami.  Mám priateľku, ktorá nikdy nezabudla poznamenať, že to síce máme pekné, ale upratovať toľko chytačov prachu by nechcela. 

      Micka to za veľmi krátky čas vyriešila. 😂 Nebolo dňa, aby nejaká "drobnôstka" neskončila na zemi a máloktorá prežila. Aby som zabránila ďalším katastrófam, posúvala som všetky veci tesne ku stene, aby nemala možnosť ich zhodiť. Ale ani to nebol pre ňu problém, však načo mala labky? 😃 Pri jednej nehode manžel oznamuje.... ááá konečne si tvoj anjelik zalietal 😄😄...  Keď už sa poličiek nasýtila, prišla na to, že na oknách visia závesy. Pri jednom nájazde spadla celá garniža a tak sme na veľmi dlho ostali bez závesov. Na kuchynskej linke, horných poličkách nám pretriedila "ozdobné" krabičky, ktoré tam boli naaranžované, lebo som sa s nimi nevedela rozlúčiť.

      Skrátka, možno po troch štyroch mesiacoch sa náš "vytúningovaný" domček stal zrazu svetlejší, vzdušnejší, kopec lapačov prachu skončilo v koši. Svetlo, ktoré nemalo veľmi šancu prejsť cez závesy sa teraz veselo dostávalo aj do kútov, kde doposiaľ nebolo. 

      Teraz, keď si spomeniem, ako som sa hnevala a bolo mi ľúto za vecami, ktoré zničila, je mi aj trošku smutno. Všetko, čo vďaka nej zmizlo, mi vôbec nechýba, ba práve naopak, som rada, že to už nemám. Čo ľutujem najviac, že ju už v dome nemám, lebo ju zrazilo auto 😒. Naučila ma však veľa. Nelipnúť na materiálnych veciach, netrápiť sa, keď sa niečo rozbije a ja to musím upratať, nehnevať sa, že musím každý deň vysávať. 

      Mala jednu úžasnú vlastnosť. Vždy ma prišla ráno zobudiť svojim čarovným spôsobom. Sadla si mi ku hlave a labkou ma hladila po čele. Keď som písala na počítači, často si ľahla na stôl a pokojne spala a keď mala pocit, že to preháňam, tak sa poprechádzala po klávesnici 😃. Možno by to niekoho rozčúlilo, ale Micka ma naučila na všetky tieto nezbednosti pozerať s úsmevom. Všetko čo "vyviedla" ma svojim zvláštnym spôsobom rozveseľovalo. Som je za to vďačná. Otočila vo mne spôsob pohľadu na materiálne veci. Nezáleží mi na nich. Dodnes, keď vidím komodu, kde zanechala stopy svojimi pazúrikmi, s úsmevom si na ňu spomeniem. 

      Momentálne máme štyroch psov, kocúra a pribudli nám dve mačiatka. Tieto mačiatka sa práve rozhodli, že dva staré kvetináče na okne už doslúžili, a tak skončili na zemi 😃 a ja som bola po rokoch donútená presadiť kvety, ktoré mi budú asi aj vďačné. 

     Skrátka, naše zvieratá ma naučili nerobiť si z ničoho ťažkú hlavu a pokiaľ nejde o život, tak je všetko riešiteľné. 

😉💖😉❤😉