Dominantný rodič

        V poslednom čase počúvam veľa príbehov o vzťahoch detí s rodičmi. Príbehy mi rozprávajú deti, ktoré už dávno vychovávajú vlastné deti, alebo sú už vo veku, kedy by ich mohli mať. Majú veľa spoločného a samozrejme aj určité špecifiká.

       Spoločným menovateľom je neschopnosť postaviť sa za seba.  Nastavenie "detí" v tomto prípade, je založené na nekritickom rešpekte a neidentifikovateľnom strachu.  

       Dominantný rodič, vedie deti od narodenia k slepej poslušnosti, nezriedka si vypomáha aj ráznejšími spôsobmi, ktoré mnohokrát nemajú až taký devastačný účinok ako práve názory, ktoré hovorí na ich adresu. Častým dôvodom, prečo si rodič zvolil tento spôsob výchovy, je, že v niečom podobnom vyrastal a zažil na svojej koži a prijal to ako niečo normálne a nasledovaniahodné. Ak nepatrí k typu rodičov, ktorí rozoznajú, že tento spôsob výchovy sa im nepáčil a oni by to chceli robiť inak, ale k typu, ktorí sa nezamýšľajú nad tým, že veci je možné robiť aj inýmp spôsobom, tak budú pokračovať v tom, čo sami žili. Budú s tým stotožnení a nepripustia, že sa to deťom nemusí páčiť. Keď to na neho zabralo a vyrástol z neho zdravý jedinec, tak to musí zabrať aj na jeho deti.

      Rodičia milujú svoje deti. Len nie vždy presne rozumejú tomu slovu milovať deti, alebo rodičovská láska. Ich láska je tak ohromná, že majú potrebu do všetkého zasahovať.  Pretože oni, ako starší a skúsenejší presne vedia, čo je pre ich deti to správne, vhodné a potrebné. Oni majú ten prepotrebný rozhľad, ktorý deti pri svojom mladom veku nemôžu mať. Keď k tomu ešte pridáme nesplnené sny z ich mladosti, ktoré chcú pretransformovať do života detí a skrze ne potom cítiť tú radosť z dosiahnutého sna, tak to je aleže všetko úplne zle.

      Na druhej strane deti, týchto dominantných rodičov. Od malička sú vystavované nejakej forme výchovy. Detská dušička je čistá a sama sa nevie hodnotiť a tak uverí domácim bohom, za ktorých svojich rodičov považuje a učí sa o sebe rôzne veci.  

..... ty to nikdy nedáš, ty si na to hlúpa, v tomto si super, ale mohla by si zabrať aj v tomto.., ber si príklad zo svojho brata, pozri ako ľahko mu ide učenie, z teba bude iba smetiar, bože aká si nešikovná, to ani toto nezvládaš, mala by si schudnúť, lebo už sa do ničoho nezmestíš, vyzeráš ako strašidlo,však čo iné by som od teba mohol čakať, nemáš na to.....

           Je toho veľa, čo dokáže milujúci rodič nakódovať do svojho dieťaťa. A keďže dieťa bezmedzne rodiča miluje, robí všetko preto, aby rodičov uspokojilo, aby ich nehnevalo a vyhovelo ich požiadavkám a hlavne ich nesklamalo. 

      Deti vyrastú, nájdu si svojich partnerov, majú vlastné deti. Dominantný rodič však chce mať stále dosah a kontrolu nad životom tvora, ktorému dopomohol na svet. Je naučený, že tento tvor mu nikdy neprotirečí, teda logicky usudzuje, že je všetko v poriadku a pokračuje v nastúpenom trende. Dieťa však dospelo a už sa prestáva cítiť komfortne v role poslušného dieťaťa. Teraz je na tom dieťati, čo so svojim životom urobí.

Rodíme sa do rodín preto, aby sme sa niečo naučili alebo naopak naučili my niečo členov tejto rodiny. Nič nie je náhoda a tak sťažovať sa a ľutovať, je v tomto ohľade zbytočné a hlavne neproduktívne. Uvedomenie, že sa stále učíme a máme rôznych učiteľov nám dá šancu s tým niečo urobiť. Dominantný rodič nás ma naučiť postaviť sa za seba, získať sebavedomie, zbaviť sa strachu a začať sa mať rád.

Ak nám rodič povie: " Nerozmýšľaš logicky, hovoríš sprostosti, to ti nikdy takto nemôže fungovať.."

Vybuchne v nás sopka bezmocného hnevu, ktorý však potlačíme, aby sme boli stále "vychované a poslušné" dieťa. Možno sa  zmôžeme na chabý protest a odídeme a niekde inde vybuchneme a chrlíme  neadresné nadávky. 

Stačilo by jednoducho odpovedať: 

" Možno nerozmýšľam logicky, možno hovorím sprostosti, ale nikdy nezistím, či to bude fungovať podľa mňa, keď to ani nevyskúšam." 

Hovoriť za seba v pokoji a rozvážne, s minimom emócií, najlepšie tichšie, je najlepšia cesta ako sa postupne zbavovať strachu. Čo najhoršie nám môže rodič urobiť? Vykričať sa? Uraziť sa? Nehovoriť s nami? No a čo? Konečne sme urobili prvý krok a zastali sme sami seba. Urobiť to stále, keď z úst rodiča vyjde niečo, čo sa nás nepríjemne dotkne. Neskôr sa dá dosiahnuť, že slová, ktoré hovoríme na obranu seba, vypovieme humorne s úsmevom na tvári. Nie útočne, ale za to odhodlane, s vnútorným presvedčením, že my to máme presne takto, ako hovoríme. Postavíme pomyselné hranice. A je to jedno či je to rodič, súrodenec, priateľ alebo šéf. 

Kým sami nepovieme dosť tomu, čo je pre nás nepríjemné a neprijateľné, kto to urobí? Nikto nevie ako sa cítime, nikto nám nežije v hlave, v našich srdciach. Preto len my môžeme určiť, kam sa naša cesta bude uberať. Či to bude cesta neustáleho podriaďovania sa, alebo konečne si odhodlane vytýčime cieľ. Ten cieľ nemusí byť veľkolepý, stačí začať práve tými maličkosťami, ktoré nám prinesú pokoj v duši a úsmev na tvári.

Buďme vďační za komplikované rodinné vzťahy, ktoré nás veľa naučia. Vždy ich berme ako prostriedok k nájdeniu našej vnútornej sily. Nedeje sa nám to náhodou a hlavne, nie je to niečo nemenné, s čím nevieme nič robiť. 

Ak si ale myslíte, že práve ten váš príbeh je nemenný a urobili ste už všetko, aby došlo ku zmene a tá zmena neprichádza, možno by sme spoločnými silami vedeli  nájsť iný postup. Ozvite sa mi na mail hedalaura@gmail.com  a dohodneme si stretnutie.