Súdny deň (z knihy 365 múdrostí)

 

  

      Žili by sme inak, rozmýšľali  by sme inak, reagovali by sme inak, vyberali by sme si priateľov inak, "dovoľovali" by sme si inak, keby sme vedeli, že nám ostáva posledný mesiac života?

      Niekomu z nás táto otázka nič nehovorí, ani si nevieme (nechceme) túto situáciu predstavovať. Myšlienku zatlačíme do úzadia, pretože keby sme sa ňou začali zoaberať,  automaticky by sme museli prevziať zodpovednosť za to, ako využijeme zvyšný čas.

      Zrazu by sme začali zvažovať, s kým chceme zvyšných pár dní prežiť. Vyberali by sme si ľudí, ktorých máme radi, s ktorými si rozumieme a vždy si vieme niečo navzájom odovzdať. (Určite by sme nestrácali drahocenný čas s ľuďmi, pri ktorých sa necítime dobre a  cítime, že nás nemajú radi.) 

Možno by sme zašli za ľuďmi, pri ktorých máme pocit, že veci neboli poriadne vysvetlené a záleží nám na tom, aby sme boli pochopení správne.( Dotiahli by sme nezrovnalosti do konca, uzavreli otvorené a nedoriešené.) 

 Možno by sme vyhľadali tých, ktorým máme potrebu sa poďakovať alebo ospravedlniť. (Ďakovaním oceňujeme toho druhého a ospravedlnením oceňujeme svoju vlastnú slobodu.)

 Možno by sme dali do poriadku dedičské veci, aby sme našim odchodom nespôsobili problémy tým, ktorí po nás ostanú. (Je na škodu žiť celý život v krásnom rodinnom vzťahu, ktorý napríklad udržujú pri živote rodičia, ale keď sa minú, po ich smrti sa deti rozhádajú kvôli neschopnosti dohodnúť sa na majetkoch.)

Možno by ste si konečne dovolili kúpiť vysnívanú dovolenku, vysnívanú kabelku, vysnívanú motorku, vysnívané hodinky, alebo navštívili divadlo, kino..... (Dovolili by ste si konečne to, na čo vám v bežnom živote neostávalo času, lebo ste si mysleli, že máte toho času tak veľa, že svoje túžby posuniete niekam do budúcna.)

Možno by ste konečne rozhodne buchli v práci po stole a vykričali všetky potlačené slová hnevu, prameniace z nespravodlivosti a nútenej poslušnosti (všetko v duchu, nehovor, lebo ťa vyhodia).

Možno by ste niekomu povedali, že ho milujete, aby na to nezabudol a aby vedel, že to tak je.

Možno by ste .....

      Rozdiel akoby sme sa chovali,  keby sme mali presne vymedzený čas je v tom, že v tomto čase by sme robili hlavne veci na ktorých záleží. (Iste, na čom záleží, je vec pre každého individuálna, ale toto nie je podstatné.) Nedovolili by sme si ho strácať napríklad hnevaním sa na dieťa, že prišlo domov zašpinené, že donieslo domov zlú známku, ignorovaním manžela, pretože nám nekúpil darček na sviatok, nadávaním na hlučné deti pred barákom, "nervami", že nám pes pošpinil práve umytú dlážku atď. 

     Veci, ktoré nevieme doriešiť celé týždne, pretože ich odkladáme na neskôr, by sme teraz určite vyriešili veľmi rýchlo.  (Určite ste to zažili ako žiaci. Po príchode zo školy domov, ste sa dokázali pripravovať na druhý deň aj pár hodín. Ale keď ste vedeli, že na učenie máte hodinu, pretože vás čaká iný program, hravo ste to zrazu zvládli, lebo ste mali vyhradený čas a samozrejme motiváciu.)

     Bolo by fajn žiť v tomto uvedomení, že nie sme tu navždy a nikdy nevieme dňa ani hodiny, kedy sa naša púť ukončí. Ale nič netreba brať príliš vážne, ani toto zamyslenie. Zaujímavé je hlavne to, aby sme si z času na čas na túto skutočnosť spomenuli. Hlavne v čase, keď budeme z niečoho "rozhodení", keď budeme vidieť pred sebou katastrofu za katastrofou, keď budeme nešťastní, lebo nám čosi nevyšlo, niekto nás nepočúva, niekto sa nechová podľa našich predstáv.... Presne v tej chvíli sa opýtajte: 

....A  BUDE  MI  NA  TOMTO  EŠTE  O  TÝŽDEŇ  ZÁLEŽAŤ ???? ...

Možno bude, ale už tam nebude tá vyhrotená emócia a takzvaná červená hmla hnevu.