Ospravedlnenie (z knihy 365 múdrostí)

Nikto predsa nezomrel na to, že sa pokorne ospravedlnil.

     V živote sa dostaneme do situácií, kedy z nejakého dôvodu reagujeme na podnety podráždene, precitlivelo, hnevom, krikom, plačom, skrátka emóciami mimo kontrolu. Emocionálne prejavy sú sprevádzané slovami. V amoku málokto rozmýšľa srdcom (skôr asi nikto), teda slová vychádzajúce z úst majú za cieľ hlavne poriadne raniť a presne trafiť slabé miesto súpera. Toto by ešte nebolo to najzaujímavejšie. „Zaujímavým“ sa to stáva, keď si v súvislosti s touto situáciou začneme niečo vyčítať, alebo sa obviňovať, že sme reagovali neadekvátne, že nám už ten druhý človek nikdy neodpustí, že sme si skazili život „na večné veky“, alebo naopak sa budeme presviedčať, že nemôžeme priznať, že sme to prehnali. Nebudeme sa predsa ponižovať a ukazovať svoju slabosť. Pri všetkých týchto pocitoch sa naše telo stáva kôpkou „nervov“. Málokto sa dokáže s nepríjemnou situáciou vyrovnať v priebehu krátkeho času a viac sa k tomu nevrátiť. 

     Bežnejšia situácia je, že dokážeme podrobnosti prežitého príbehu v sebe živiť dni, týždne, ba aj mesiace a roky.

     Keby sme si uvedomili, ako si škodíme tým, že žijeme a živíme spomienku na nepríjemnú udalosť, určite by sme sa veľmi rýchlo zbavili takéhoto „užitočného koníčka“.

Ospravedlnenie súvisí s odpustením sebe a získaním slobody.

      V prvom rade  je potrebné  ODPUSTIŤ SÁM SEBE!  Skúsiť nájsť príčinu našej reakcie.

     V druhom rade si predstaviť, ako by sme to riešili pri „triezvom“ rozume a nájsť „správne“ slová, ktoré mali byť vypovedané.

     Po tretie nabrať odvahu (podľa výroku na začiatku príspevku, nie je zatiaľ dokázané, že na ospravedlnenie niekto zomrel, teda nič horšie sa už stať nemôže) a vyhľadať nášho súpera v tejto bitke. Úprimne priznať, čo bolo dôvodom nášho správania a zároveň povedať aj o svojich pocitoch, ktoré túžia byť uznané a rešpektované (ak máme pocit, že naše JA  je utláčané, ponižované, vtedy často ideme do boja).

      Po štvrté, vysloviť slovíčka    OSPRAVEDLŇUJEM SA.

     Ak spory končiace hádkou a urážkami neukončíme vysvetlením a aj vypočutím dôvodov toho druhého, odsúdime sa do väzenia zlých pocitov. Budeme v nich dlho žiť a ničiť hlavne SEBA. Môže sa stať, že druhá strana nebude ochotná si nás vypočuť a tvrdohlavo odmietne zmierenie. Aj to je v poriadku. Našou úlohou je postarať sa o seba. Vyčistiť všetko, čo NÁM ťaží „dušu“ a keď sa ospravedlňujeme, byť hlavne úprimní! Spory sa odohrávajú medzi dvomi stranami a každá jedna je zodpovedná za to, ako s tým naloží a k akému výsledku sa chce dopracovať. Ak my máme snahu a ochotu veci urovnať, urobíme pre to všetko a druhá strana nie, je to jej zodpovednosť. Neriešme a netrápme sa tým, že tá druhá strana sa naďalej na nás hnevá a nevie nám odpustiť. 

     S takýmito ľuďmi je možné iba súcitiť a nechať ich, nech si to vyriešia, ako budú vedieť a ako sa rozhodnú.

    Na nás je, aby sme si z týchto skúseností vzali ponaučenie, čo všetko sa udeje, keď nezvládneme emócie a naše reakcie. 

    Vždy je dobrá prevencia. Ak už cítime, že na nás prichádza zlosť a na jazyk sa derie lavína slov,  na kratučký okamih sa zastavme  a v duchu si povedzme:

„Ide na mňa zlosť.“, „Ty kokso, ale mám nervy!!!“

    Vrelo odporúčam vyskúšať.  Ak si nájdeme tú sekundu, ujasníme a uvedomíme si (zvedomíme), čo sa nám deje, sila prvej reakcie sa zmierni, dokonca sa môže stať, že sa úplne stratí. V polovičnom hneve už naše ďalšie slová nebudú také ostré, aké by mohli byť. 

    K explózii nemusí dôjsť, keď zápalnú šnúru zahasíme. Naše myšlienkové pochody sú veľmi rýchle. Za tú sekundu, ktorú sa donútime zastaviť, si dokážeme uvedomiť aj následky svojho konania. Práve tá sekunda nás môže zachrániť od potreby doťahovať nepríjemné situácie. 

Je len na nás, čomu sa chceme venovať.

     Na druhej strane, je dobré sa aj dobre pohádať, vypustiť paru a povedať, čo máme na duši (pretože veľa z nás nemá odvahu povedať čo naozaj cítime a čo nás trápi, keď to nezakryjeme rúškom kriku a spravodlivého hnevu). Samozrejme, prevziať zodpovednosť za následky musíme my. Podľa vyššie popísaného návodu (možno si vieme vymyslieť aj iný), vieme ukončiť hádku aj do ideálneho stavu win--win (žiaden víťaz, žiaden porazený).

     Nech už to máme vo svojich životoch akokoľvek, vždy sa rozhodujeme za seba, ako to napokon urobíme. Múdrejšie je nevytvárať si nepríjemné situácie, ktoré následne musíme nejakým spôsobom riešiť a stojí nás to kopec energie.

Ale... všetko má svoju príčinu! (Zo všetkého sa niečo naučíme, ak chceme.) 

     Prajem nám, nech sa nám darí v napätých situáciách konať vždy o sekundu neskôr.

A tak nech sa deje.